PIATOK:
Strach je pocit, ktorý pozná každý. Kto by sa s ním niekedy nestretol? Sprevádza nás počas celého života. Niekto sa bojí často, niekto občas a potom je tu „väčšina ľudí“, ktorí sa boja „priemerne často“.
Max Lucado – známy americký kazateľ a spisovateľ v jednom svojom podtitule píše: „Predstavte si život bez strachu a namiesto strachu by sa tou najprirodzenejšou odpoveďou na hrozby stala viera,“ a stránku za stránkou vyratúva desiatky dôvodov – a desiatky biblických citátov – dosvedčujúcich, že Boh nechce, aby sme sa báli. Akoby hovoril, že „strach je zlý a dôvera v Boha je liekom, ktorý človeka od neho oslobodí.“
Pozrime sa na chvíľu do Biblie. Nájdeme tam osoby, ktoré mali obrovský strach. Čo si máme o nich myslieť? Zo starozákonných postáv je známy neschopný rečník Mojžiš, ktorý sa pokúša vyhnúť povolaniu za vodcu egyptských otrokov a viacnásobne sa vyhovára na svoje „nemotorné ústa“ Boh však nenájde vhodnejšieho muža na túto úlohu. Spomeňme si aj na Apoštolov, ktorých strach mal množstvo podôb. Traja najbližší pri Ježišovom premenení „padli na tvár a veľmi sa báli“. Na mori ich vydesila búrka, ale aj po Učiteľovom záchrannom zásahu sa medzi sebou rozprávali „so strachom a údivom“. Ak predstavujeme samotného Ježiša ako toho, ktorý sa nebál, protirečíme biblickému svedectvu. V Getsemanskej záhrade „doľahla naňho hrôza a úzkosť“, „pričom mu pot stekal na zem ako kvapky krvi“.
Pôsobia tieto slová ako legendy o nebojácnom hrdinovi schopnom zdolať akúkoľvek prekážku bez najmenšieho záchvevu?
Ježišovu „teológiu strachu“ výstižne zhrňuje výrok: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, a potom už nemajú čo urobiť! Ukážem vám, koho sa máte báť. Bojte sa toho, ktorý keď zabije, má moc uvrhnúť do pekla!… Tohto sa bojte!“ (Lk 12,4-5). Ježiš rozlišuje dva druhy strachu. Ten druhý doslova schvaľuje a odporúča – je to strach z Boha, „bázeň Božia“, „bohabojnosť“, ústredný pojem Starého zákona na vyjadrenie ľudského vzťahu k Všemohúcemu.
Každopádne, Boh, či už ako starozákonný Pán alebo novozákonný Ježiš, sa výzvou „neboj sa!“ neusiluje strach odstrániť, vymazať či zrušiť. Človeku ani nevyčíta jeho bojazlivosť. Boh tento strach akceptuje a vchádza doň – umožňuje mu prístup k človeku a do jeho vnútra.
Max Lucado sa mýli: k ľudskému srdcu netreba „priložiť magnet na strach a vytiahnuť z neho všetky odrobinky hrôzy, neistoty a pochybností“. Strach je pre život človeka veľmi potrebná emócia a je naozaj Božím darom pre človeka, do takej miery, kým mu pomáha aj vo vzťahu k Bohu. Práve strach je ten originálny magnet, ktorým človek k sebe priťahuje Boha! Bez neho by bol neobyčajne ochudobnený. A vôbec, ak by existovali iba nebojácni a sebestační ľudia, mali by sa o kom písať biblické dejiny a dejiny kresťanstva? Ak by sme vyoperovali všetok strach sveta, malo by ľudstvo vôbec záujem o Boha? Čo iné má takú neporovnateľnú silu pritiahnuť nás k Bohu?
SOBOTA:
Bratia a sestry, tí, ktorí ste sa už niekedy pri plávaní nadýchli vody viete, že to nie je nič príjemné. Pri topení sa človek snaží chytiť čohokoľvek, len aby sa zachránil a to známe „topiaci sa aj slamky chytá“ môže byť v okamihu bolestne pravdivé… a keď sa k tomu pridá silný vietor a vlny, panika je úplne namieste. Dnes sme počuli, ako sa Ježiš prihovára svojim učeníkom. Uisťuje ich o svojej láske a nazýva ich priateľmi a nielen ich. Prenesme sa teraz k evanjeliovemu príbehu o Búrke na mori, kde títo učeníci mali silný zážitok dôvery s Ježišom. Pozrime sa teraz na obrázok nemeckého kňaza – maliara Siegera Kӧgera, kde vidíme topiaceho apoštola Petra, pretože sa zľakol práve toho silného vetra a veľkých vĺn. Vyľakal sa. Nezvládol situáciu, zapochyboval, mal strach… Žiaľ niet sa čomu čudovať. Pravdepodobne by sme dopadli tak isto. Sami si musíme priznať, že aj náš život a naša viera sa mnohokrát podobá zúfalému topeniu a prežívaniu strachu, pretože „fúka silný vietor a vlny sú obrovské“…
Tak, ako sa na mori strieda obdobie príjemného vánku a jasného slnečného dňa s obdobím temna, búrky a ohrozenia, podobne je to aj s našim životom. Časť tvoria slnečné dni – okamihy naplnené šťastím, pohodou, spokojnosťou, úspechom v práci a pokojom v rodine. Vtedy si túžobne prajeme, aby tomu tak bolo – ak nie navždy – tak čo najdlhšie. Ale prichádzajú aj dni zamračené, melancholické, chladné a nepríjemné. V nich prežívame problémy, choroby, bolesť, neúspech, nešťastie… toho zlého sa na nás rúti zo všetkých strán a máme pocit, ako by toho bolo v súčasnosti omnoho viac. A vrcholom všetkého je vietor, vlny a topenie sa. To sú chvíle, kedy naše vnútro je zmietané tragickými, či ťažkými udalosťami. Do života každého z nás môže prísť búrka naozaj nečakane. Stačí jediný okamih a všetko sa zmení: Búrky sa ani veriacim nevyhýbajú. Zaútočia na tých, ktorí sa snažia kráčať s Ježišom rovnako ako na tých, ktorí Ježiša nepoznajú.
V živote viery podobne ako apoštol Peter, aj my sa vydávame za Ježišom po mori života. Musíme si priznať, že mnohokrát sa topíme. Koľkokrát počujeme Jeho hlas, ktorí nám hovorí „ Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Veľa máme podobného s učeníkmi. Nič sa za tie roky od tejto udalosti nezmenilo. Na tomto príbehu je však podstatné to, že sa nezmenil ani Ježiš a je tu stále pre nás. Kedykoľvek sa môžeme na Neho s dôverou obrátiť – a on nás zachráni. Pokoj nastal na loďke až vtedy, keď tam vstúpil Ježiš. Podobne aj v našom živote nastane pokoj až vtedy, keď otvoríme Ježišovi svoje srdce a On vstúpi do nášho života, vzťahov, problémov, ťažkostí… Kristus nám dnes možno nepodá osobne ruku, aby nás vytiahol. Musíme si uvedomiť, že Kristus je – tak ako vo mne, tak aj v druhom človeku… Cez druhého ti môže podať ruku a vytiahnuť ťa z problémov. Snažme sa aj my byť „predlženou rukou“ Krista.
Bratia a sestry, pri nasledovaní Krista ide o to, aby sme ho čo najviac spoznali. Je to cesta, na ktorej mnohokrát padneme a veľa toho nezvládame. Veď kto o sebe môže povedať, že všetko vždy stopercentne dotiahol a nikdy nezlyhal? Kto o sebe môže povedať, že vo svojej viere nikdy nezapochyboval a nepadol? Predsa však sú toto všetko nevyhnutné kroky, stupienky, po ktorých stúpame v poznávaní Ježiša, Jeho moci, lásky, záujmu a starostlivosti o nás. Toto všetko sú kroky na ceste budovania našej dôvery v Ježiša. Je to cesta, po ktorej sa musí uberať každý jeden veriaci človek. Je to cesta, ktorá si žiada svoj čas a nedá sa urýchliť.
NEDEĽA:
Dokážete si spomenúť na to, čo ste robili v tento deň pred rokom? O čom ste hovorili? Čo vás nahnevalo alebo uspokojilo, čo vás naplnilo úzkosťou či dôverou? Možno máte pár živých spomienok, keď sa stalo niečo dôležité, ale asi väčšina z vás si už na nič nespomína.
A keby som vás poprosil, aby ste sa v spomienkach vrátili o 4 – 5 rokov dozadu, asi by ste oveľa ťažšie spomínali.
Možno si skôr spomeniete na udalosti spred týždňa.
Môže nás teraz preniknúť pocit, aká pominuteľná je naša existencia, je ako voda, ktorú nemôžeme udržať vo svojich rukách. A môže nás to naplniť strachom a smútkom, pretože je to nepríjemné uvedomiť si, že niečo z nás stále umiera a že by sme nemali nič očakávať. Pre tých však, ktorí majú oči k videniu a uši k počúvaniu, mnoho z nášho života sa nemíňa, neumiera, ale trvá, nie je dočasné, ale večné. Uprostred krehkosti našich životov máme dôvod k nádeji. Ježiš nám pripomína, že každý, kto verí, má večný život. To je správa plná nádeje, že v tomto dočasnom a pomíňajúcom a neistom svete prichádza zasievať semienko večného života. Boží život, ktorí je natrvalo prítomný v ľudskej rodine. Božia prítomnosť v každom z nás.
Nech žijeme kdekoľvek, Kristovo pozvanie nás volá k tomu, aby sme vyšli z domu strachu do domu lásky, aby sme opustili svoju chamtivosť pre miesto slobody. Domov, ako miesto istoty a bezpečia. Slovo sa stalo telom a postavilo svoj stan medzi nami, aby Boh mohol prebývať medzi nami v dome lásky. A Ježiš nám hovorí, že ide k Otcovi, aby nám pripravil príbytok, aby sme si v ňom mohli urobiť svoj domov tak, ako On to robí v nás. „Kde ste?“ pýta sa Ježiš. „Žijete na mieste lásky?“.
Ježiš k nám hovorí v evanjeliu silné slová: „Nebojte sa.“ To je slovo, ktoré zaznieva v celom príbehu evanjelia. Archanjel Gabriel ho zvestoval Zachariášovi pred narodením Jana Krstiteľa. Gabriel ho povedal Márii pred narodením Ježiša. Anjel ho povedal ženám pri Ježišovom hrobe. A Pán sám ho povedal, keď sa zjavil učeníkom: „Nebojte sa.“ Je to, ako by nám hovoril: „Som Boh lásky, Boh, ktorý vás pozýva, aby ste prijali dary radosti, pokoja a vďačnosti, ktoré objavili chudobní, a odhodili svoj strach, aby ste sa mohli začať deliť o to, čo ste nahromadili.“ Ak máme oči upreté na Toho, kto hovorí: „Nebojte sa“, môžeme pomaly odhodiť svoj strach. Neučíme sa žiť vo svete bez usilovne branených hraníc. Budeme oslobodení k tomu, aby sme videli utrpenie iných ľudí, slobodní k tomu, aby sme odpovedali nie s obmedzením na obranu, ale so zľutovaním, s pokojom a celou svojou bytosťou.
Boh, ktorý obklopuje naše malé životy a čaká, aby nás zachytil a držal nás – v kritických bodoch i v tých dobrých, v nebezpečných chvíľach a v dobách, keď sa vznášame. Niekto v nás a aj nad nami nám to vždy umožňuje.