Bratia a sestry!

Nemecký filozof Arthur Schopenhauer vo svojom diele „Umenie urážať“ napísal: „Priatelia nám obyčajne tvrdia, že sú k nám úprimní, ale v skutočnosti sú úprimnými naši nepriatelia.“

V jeho tvrdení je kus pravdy, o ktorej sa môžeme presvedčiť aj my osobne. Keď totiž kriticky pozrieme do vlastnej minulosti, ľahko zistíme, že nie vždy sme boli voči našim priateľom úprimní.

– Niekedy mlčíme z úcty k nim.

– Inokedy im nepovieme pravdu, aby sme ich nestratili.

– A stáva sa, že nie sme úprimní z čírej vypočítavosti a sebeckých záujmov.

Kvôli láske k pravde je potrebné, aby sme našim priateľom povedali, čo si o nich naozaj myslíme, aby sme sa voči nim nesprávali ako pokrytci.

Dnešné evanjelium, ktoré sme práve prečítali nám chce povedať niečo podobné. Ako vieme, židia a samaritáni sa nestretali, pretože samaritáni zachovávali veľa pohanských zvykov. A práve s takým človekom sa Ježiš rozpráva – so ženou, samaritánkou – a hoci je „nepriateľka“ hovorí jej čistú pravdu.

Ježiš sa so ženou stretol na rovine horúcej pravdy o jej živote. Žena mohla reagovať dvojakým spôsobom. Všetko poprieť a odporučiť Ježišovi, nech sa do nej nestará, alebo uznať pravdu. Vybrala si druhú možnosť. Tým, že dala Kristovi za pravdu, otvorila si srdce pre Boha.

Dovtedy si myslela, že stačí vystúpiť na samaritánsku posvätnú horu Garozim a tam sa klaňať Bohu. Ježiš jej však vysvetlil, že Bohu sa má klaňať v “Duchu a pravde”. To znamená, že nie je dôležité, na akom mieste sa človek klania Bohu, ale dôležitá je kvalita jeho života, s ktorým prichádza pred Boha. Miesto a vonkajšie prejavy vzťahu k Bohu sú len dodatkom, dôležitý je vzťah.

Príbeh o žene Samaritánke nastavuje zrkadlo nám všetkým – celej Cirkvi. Svojím rozhovorom s touto ženou Ježiš aj našu Cirkev upozorňuje, že potrebujeme žiť v prvom rade pravdivo.

Ježiš sa s nami chce taktiež stretnúť na rovine horúcej pravdy o našom živote. A aj my môžeme reagovať dvojako. Povedať Ježišovi, nech sa do nás nestará, alebo dať mu za pravdu. Ak si vyberieme prvú možnosť, zatvárame sa pred Bohom – pravdou. Budeme žiť iba v klame, ktorý sme si vytvorili vo vlastnej hlave.

Ak si vyberieme tú druhú možnosť, spoznáme pravdu o sebe. Možno to trochu zabolí, ale potom už budeme môcť prijať živú vodu, ktorú Kristus ponúkol aj Samaritánke.

Ježiš nám vždy hovorí pravdu. Nechce nás stratiť, ale chce nás navždy získať. Chce nám ukázať skutočnú pravdu o nás. Len vtedy budeme schopní prijať pravdu o sebe samom, ak sa budeme na seba samého pozerať v jej svetle.

Žiaľ, takáto pokrivená “pravda” vytvára tlak na celú spoločnosť. Je to arogancia s ktorou sa dnes stretávame. Vo svete sa v poslednej dobe ohýba aj význam slov – napríklad potratu sa nehovorí vražda, ale iba prerušenie neželaného stavu. Ani eutánazia nie je vražda, je to vraj milosrdná a dôstojná smrť. Toto je lož.

Tomáš Akvinsky hovorí, že pravda je len jediná, a pochádza od Boha. Ak však Boha odstránime zo života, potom sa nečudujme, že sa vytráca pravda z dnešného sveta. Nech sa hovorí čokoľvek, lož, sa nestane pravdou len preto, že ju hoci aj tisíckrát zopakuje mnoho ľudí.

Židovský rabín Mendel z Kozku jedného dňa prekvapil svojich hostí, keď sa ich nečakane a priamo opýtal, či vedia, kde býva Boh? Tí sa mu začali smiať. „Čo sa ti robí? Či predsa nie je celý svet plný jeho milosti a slávy?“

Ale rabín si dal sám na túto otázku odpoveď. „Boh býva všade tam, kde mu je dovolené vojsť.“

Táto odpoveď je napriek svojej jednoduchosti neobyčajne hlboká a poučná. Boh je skutočne prítomný všade, ale v ľudskej bytosti, ktorú stvoril na svoj obraz a dal jej slobodu, je prítomný len keď je tam vítaný. Je potrebné, aby mu človek otvoril bránu svojho srdca. Pán Boh sa nám všetkým ponúka, aby mohol naplniť naše srdcia pravdou, ale záleží na nás ako sa zachováme

Bratia a sestry, Ježiš nechce byť našim nepriateľom, ale priateľom, preto nám ponúka pravdu o nás. Ako sa rozhodneme?