Drahá smútiaca rodina, delegat ad omnia Mons. Ľubomír Petrík, generálny vikár o. Vladimír Skyba, bratia kňazi, bratia a sestry!
Dnes sme sa tu zišli, aby sme odprevadili otca Viktora na ceste do večnosti a jeho telo uložili do zeme, z ktorej sme stvorení. Tu budú jeho telesné pozostatky odpočívať a čakať na vzkriesenie.
Každý z nás sme otca Viktora poznali inak: niektorí ako rodinného príbuzného, iní ako spolužiaka, alebo spolubrata v kňazskej službe a iní ako dobrého priateľa, či kamaráta.
Otec Viktor sa narodil 7. novembra 1947 v Horných Obdokovciach neďaleko Nitry. Na kňaza bol vysvätený 27. apríla 2003 a svoj kňazský život prežil na Východnom Slovensku v Prešove. Od roku 2017 som mal tú česť sa s otcom Viktorom stretávať častejšie. Poznali sme sa už z Prešova, ale jeho príchodom do Nitry sme boli v osobnejšom kontakte. Neboli to len stretnutia v chráme pri liturgických sláveniach, počas Veľkej noci či Vianoc, ale aj v bežnom živote sme často viedli osobné rozhovory. Pravdupovediac, častejšie hovoril on a ja som ho počúval. Rozprával mi svoje skúsenosti z nemocnice a niekedy to boli aj veľmi úsmevné príhody. Áno, otec Viktor vedel hovoriť veľmi jednoducho, s úsmevom na tvári, s nadhľadom a niekedy aj kriticky.
Keď sa tak dívam na osobu otca Viktora, prichádzajú mi na myseľ slová piesne “Hráč”, ktorú spieva česká skupina Turbo: “Hrát jak král, když v rukou má jen samý trumfy, ale hrát prý se má jenom s tím, co máš, co znáš. Život však šel klidně dál a ty jsi zůstal stejný, jak dřív…” Práve tieto slová vystihujú otca Viktora ako človeka jednoduchého, úprimného, ktorý možno výrazne nevynikal, ale dokázal znásobiť to, čo mal, čo bolo typické pre jeho osobu. Hral s kartmi, ktoré mu život prihral a hral s nimi veľmi čestne, naplno a autenticky. Tak, ako to bolo jemu vlastné, bez pretvárky a nejakých veľkých triumfov. Podobne, ako každý z nás má vo svojom živote bolesti a kríže, aj otec Viktor ich zažíval. Jeho cesta ku kňazstvu bola náročná. No aj napriek ťažkostiam žil svoj život naplno a pre druhých.
Ako všetci dobre vieme, jeho posledná pastorácia, ktorú vykonával v prešovskej arcidiecéze, bola pastorácia v Prešovskej nemocnici. Stretával sa s chorými a opustenými ľuďmi, ktorí nachádzali v otcovi Viktorovi človeka s veľkým srdcom. A ešte oveľa viac, nachádzali v ňom samého Krista. Mnoho veriacich si ho obľúbilo pre jeho jednoduchosť a úprimnosť a radi k nemu prichádzali na svätú spoveď. Raz som počul, ako sa niektorým kňazom z okolitých dedín nepáčilo a vytýkali svojim veriacim, že na sv. spoveď chodievajú do Prešovskej nemocnice a nie k domácim kňazom. Áno, otec Viktor mal vždycky otvorené srdce pre druhých a hlavne pre tých, ktorí sa túžili zmieriť s Bohom. A väčšinou medzi nimi boli ľudia, ktorí sa dlhé roky odmietali vyspovedať. Radi chodievali k otcovi Viktorovi, pretože v ňom stretli milosrdného Otca. On nikoho neodsúdil, ale vždy ukázal pravú tvár Boha Otca.
Dnes sme pri pohrebných obradoch čítali evanjelium z poslednej nedele. Posledná veta, ktorú sme počuli, znela: “Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec” (Lk 6, 36). Áno, pri rozlúčke s naším kňazom – spolubratom som chcel, aby sme počuli práve túto vetu. Toto je pravá tvár Boha. On je Boh, ktorý nám odpúšťa a rád odpúšťa. A otec Viktor podľa tejto výzvy konal, keď prinášal druhým milosrdného Boha. „Buďte milosrdní“ (Lk 6, 36), takto nám to aj dnes pripomína Kristus. Takých nás potrebujú ľudia i Cirkev – venovať čas spovedaniu, s láskou, dobrotou, múdro a milosrdne a byť odpúšťajúcimi ľuďmi.
Dovoľte mi, aby som nám všetkým pripomenul, že v ťažkých chvíľach života všetci potrebujeme útechu a silu od Boha i od bratov. Všetkým nám teda môžu slúžiť slová sv. apoštola Pavla určené jeho spoločenstvám: „Preto prosím, aby ste neochabovali pre moje súženia za vás“ (Ef 3,13); „mojou túžbou je, aby ste cítili povzbudenie (aby sa potešili vaše srdcia)“ (porov. Kol 2,2), a tak by sme mohli uskutočňovať poslanie, ktoré nám Pán dáva každé ráno: odovzdávať „veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom“ (Lk 2,10). Avšak nie ako teóriu alebo intelektuálne či morálne poznanie toho, ako by to malo byť, ale ako osobné svedectvo života.
Drahá smútiaca rodina, kňazi, bratia a sestry! Na konci by som sa chcel ešte krátko prihovoriť otcovi Viktorovi. Ani nie tak prihovoriť, ako skôr poďakovať a požiadať ho o odpustenie. Otec Viktor, odpusť nám, ak sme ťa niekedy urazili slovom, či skutkom, alebo opovrhli tebou.
Ďakujem ti za svedectvo tvojho života, ktorým si bol pre mnohých z nás, človekom a kňazom veľkej služby. A že sme v tebe mohli stretávať samého Krista. Ďakujem ti v mene všetkých chorých, ktorí skrze teba mohli zažiť Božie milosrdenstvo. Som rád, že mnoho ľudí v tebe našlo milosrdného a láskavého človeka.
Nech ťa milosrdný Boh, ktorého si prinášal druhým, vovedie do života večného. Slava Isusu Christu.
o. PaedDr. Mgr. Martin Pavúk, PhD
