Bratia a sestry!

Nie je lúčenie ako lúčenie. Sú rozlúčky plné smútku, sĺz a žiaľu, ale aj plné nádeje, pretože sa opäť stretneme a tak niet dôvod na plač a smútok. Podobným lúčením je aj Ježišov odchod z tohto sveta k svojmu Otcovi.

Možno sa nám teraz vynára otázka, či by nemal byť práve Ježišov odchod zo sveta do neba dôvodom na zármutok učeníkov? Odpoveď je však jasná: Nie! Veď odchádza ten, ktorý vyplnil všetko, „čo o Ňom bolo napísané v Mojžišovom zákone, Prorokoch a Žalmoch.“ (Lk 24,44)  Odchádza ten, ktorý do posledného písmena naplnil dejiny spásy s ľuďmi. Odchádza ten, ktorý svojim životom, smrťou a vzkriesením vydobyl odpustenie hriechov pre všetky národy. Odchádza ten, ktorý ľuďom zanecháva jednu neoceniteľnú a nenahraditeľnú ponuku – život a večnú blaženosť.

Dnešný sviatok nie je o smútku učeníkov. Ide v ňom o to, aby tak ako vtedy odchádzajúci Ježiš svojim učeníkom „otvoril myseľ, aby chápali Písma“ (Lk 24,45b), aby sme dnes aj my cítili, že sme pozvaní k tomu, aby sme si kládli otázky, objavovali odpovede a nachádzali súvislosti. Sme pozvaní k tomu, aby sme dovolili Ježišovi pôsobiť v našich životoch. A to tak, že mu otvoríme naše srdce a myseľ, aby sme chápali Sv. písmu.

Ježiš prízvukuje svojim učeníkom slová: “Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov.“ (Lk 24,46)  A hneď vzápätí dodáva: „Vy ste toho svedkami.“ (Lk 24,48)

Dovolím si povedať, že v týchto slovách nám všetkým Pán Ježiš predkladá program nášho pôsobenia a to až do chvíle, kým sa on druhýkrát nevráti. Ten program by sa dal jednoducho vyjadriť slovami: Vydávať svedectvo o Kristovom utrpení, zmŕtvychvstaní a odpustení hriechov skrze pokánie. Toto je „alfa“ a „omega“ posolstva kresťanov. Samozrejme, že Cirkev má poukazovať aj na sociálnu nespravodlivosť vo svete, na problém ekológie a viesť k ochrane životného prostredia. Cirkev má vo svete pôsobiť ako slúžiaca inštitúcia, ktorá konkrétnymi príkladmi pomoci a služby druhému človeku ohlasuje evanjelium. Cirkev má zároveň pôsobiť pastoračne a vyučujúco. Má byť akýmsi svedomím národa. Nezabúdajme však aj na to, čo svojim učeníkom – cirkvi odkazuje odchádzajúci Ježiš: „Buďte svedkami a ohlasovateľmi môjho utrpenia, vzkriesenia a odpustenia hriechov pre všetkých.“ Slová, ktoré sme dnes čítali, sú v podstate Ježišovým testamentom. Akoby poslednou bodkou, ktorou chce uzatvoriť svoje pozemské pôsobenie. A tomu treba venovať pozornosť a brať to vážne.

„Vy ste toho svedkami.“ (Lk 24,48)  Bratia a sestry, máme pred sebou neľahkú úlohu. V tomto svete pôsobí nielen Kristov Duch, ale aj Zlý. Je to on, kto nám ľuďom zatvára uši, mysle i srdcia pre Božie slovo. Je to on, kto robí všetko preto, aby ľudia neprijímali zvesť o Kristovom utrpení a vzkriesení. Je to on, kto vyvíja veľké úsilie na to, aby ľudia nevideli a neuvedomovali si svoje hriechy. Namiesto toho, aby sa cítili spokojní sami so sebou. A tak aby ani nerobili pokánie a nevyznávali svoje hriechy. A preto hneď po konštatovaní: „Vy ste toho svedkami.“ – Ježiš svojim učeníkom sľubuje: „Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti!“ (LK 24,49)  Áno, reč nie je o nikom inom ako o Svätom Duchu. Bez jeho pôsobenia v nás by sme ako svedkovia Ježišovej smrti, vzkriesenia i odpustenia hriechov, veľmi skoro skončili. Dar zoslania Svätého Ducha je to, čo si napokon budeme pripomínať aj my sami.

Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti!. Táto poznámka sa možno javí ako nie veľmi dôležitá. No inými slovami Ježiš chcel povedať, aby ostali spolu. Neopúšťali svoje spoločenstvo. Aj pre nás z toho vyplýva len jedno: neopúšťajme svoju Cirkev, farnosť, spoločenstvo. Pravda je však taká, že čím je v chráme teplejšie, tým menej nás do neho chodí.

Je smutné, že takto rozmýšľajú aj malé deti na hodine náboženstva, kde jedna žiačka povedala svojmu spolužiakovi: „Načo mám chodiť do kostola? Veď pomodliť sa môžem aj sama doma …“ No, a skončili sme … si myslím. Samozrejme, že by to bolo strašne málo, keby sme sa pomodlili iba raz za týždeň v kostole. Modliť sa môžeme aj súkromne, aj doma, aj v prírode aj hocikde. No treba si uvedomiť, že podstatné, priam tie najdôležitejšie veci Boh so svojim ľudom robí skrze spoločenstvo a v spoločenstve zhromaždených, v Neho veriacich ľudí. Kto zanedbáva spoločenstvo, ochudobňuje samého seba. A preto: nezanedbávajme naše spoločenstvo! Aj keď je ľudsky v mnohom nedokonalé, slabé ale predsa v ňom Boh pôsobí, koná a zosiela svojho Ducha.

„Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Keď ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba.“ (Lk 24,50) Aj na tomto mieste vidíme dôležitosť spoločenstva. Je ním požehnanie. Kto ti udelí požehnanie v tvojej obývačke? Všetka sila sa deje v spoločenstve s bratmi a sestrami.

Bratia a sestry, prajem vám, aby ste si dnes so sebou zobrali aspoň niekoľko myšlienok, ktoré súvisia so sviatkom Nanebovstúpenia Pána. A program, ktorý nám on zanechal. Byť svedkami Ježišovej smrti, vzkriesenia ako aj odpustenia hriechov. No tiež ostávať v spoločenstve a v ňom prosiť, očakávať i prijímať dar Svätého Ducha.