Známeho francúzskeho spisovateľa François´ Mauriaca, ktorý získal Nobelovu cenu za literatúru. sa kedysi istý novinár ironicky spýtal: – Pán Mauriac, vážim si vás ako vzdelaného a múdreho človeka. Máte pevné zásady. Ale jedno nemôžem pochopiť: že ste katolíkom. Ako môžete veriť v život po smrti? Ako si to predstavujete? Ako podľa vás vyzerá Boh? Laureát odpovedal: Ja si vôbec nič nepredstavujem. Ponechávam túto vec na Pána Boha a nemiešam sa do toho, aké prekvapenie pripravil pre svojich vyvolených.

Udivujúce prekvapenie pripravil aj Pán Ježiš v dnešnom Evanjeliu obyvateľom Naimu. V bránach tohto mestečka stretáva Kristus pohrebný sprievod. Niesli do hrobu chlapca, jediného syna istej vdovy. Ťažko si možno predstaviť smútok a bolesť, ktorý napĺňal srdce úbohej matky. Smrť syna bola pre ňu koncom sveta. Strácajúc jediného syna, stratila všetko. Spolu s ním ukladala do hrobu celú svoju budúcnosť, lásku, šťastie i nádeje.

Určite všetci smútili s biednou matkou, aj Kristus. Evanjelium hovorí, že „keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: «Neplač!» Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: «Mládenec, hovorím ti, vstaň!» Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke“.

Súcit, ktorý Ježiš preukázal úbohej matke nám pripomína, že On nie je iba Božím Synom, ale je aj opravdivým človek. Treba na to vždy pamätať, lebo je to pre nás zvlášť dôležité. Totiž často v hodinách tragédií, ktoré nešetria naše životy, v hodinách trpkosti a bolestí našich sŕdc, vtedy keď nám je ťažko a trpíme, môže sa v nás rodiť pochybnosť, či Ježiš chápe našu bolesť a naše slzy…

Samozrejme, že Kristus nás chápe. Okrem toho, že je Božím Synom, bol aj opravdivým človekom. Mal srdce a miloval tak ako my milujeme. Radoval sa, a niekedy plakal, tak ako sa my radujeme a niekedy plačeme. Mal ľudské telo a trpel, tak ako my trpíme. Nič čo je ľudské, nebolo Mu cudzie. Podobal sa nám vo všetkom okrem hriechu. Preto, keď sa modlíme ku Kristovi, môžeme si byť istí, že On nás chápe. „On vie, čo je súženie, On pozná, čo sú slzy smútku. Poviem Mu svoje utrpenie, že srdce sa chveje od bolesti“, spievame v jednej eucharistickej piesni.

Verše dnešného Evanjelia sú pre nás dôležité aj z toho dôvodu, že Ježiš nielen ukazuje súcit plačúcej matke nad smrťou syna, ale kriesi ho k životu. Týmto spôsobom dokazuje, že je Pánom života i smrti, je Božím Synom.

Bohatstvo dnešného Evanjelia sa nekončí na tomto mieste. Čítaný fragment uzatvára ešte jedno veľmi podstatné, pre nás najdôležitejšie poslanie. Kristus, ktorý je Pánom života i smrti, dáva nám prísľub večného života. Všimnime si! Ježiš nám sľubuje čosi oveľa zázračnejšie, ako to, čo urobil pre mladíka z Naimu, ktorému vrátil život. Po navrátení života mladík z Naimu prirodzenou cestou zostarol a zomrel. Naproti tomu nám Kristus sľubuje život, ktorý sa nikdy neskončí, večný život. Povedal predsa o sebe: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď zomrie“ (Jn 11, 25). Tieto slová potvrdil náš Spasiteľ svojim zmŕtvychvstaním.

Sme teda stvorení pre život. Nie dočasný, ale večný. A on nás čaká po smrti. O tom, že život po smrti jestvuje, hovoria nám lekári i ošetrovateľky, ktoré sa starajú o ťažko chorých a zomierajúcich ľudí. Vo svete známa a tešiaca sa veľkej popularite doktorka Alžbeta Kubler-Rossová, napísala takéto svedectvo: „Po desiatich rokoch práce medzi zomierajúcimi, stala som sa oveľa nábožnejšou… Teraz nielen verím v život po smrti, ale ja viem, že smrti vlastne niet… Iba materiálne telo zomiera. Človek nezomiera; iba škrupina pokrývajúca jeho podstatu. Škrupina zomiera, ale jadro je nesmrteľné“. Dodala tiež: „Hlboko nábožní pacienti zomierajú vo veľkom pokoji… Oni celý čas nehovoria o smrti, iba o šťastnom živote po smrti“.

Keď ďakujeme Kristovi za to, že je našim Životom i Zmŕtvychvstaním, modlime sa k Nemu slovami modlitby:

„Kriste, veď nás od smrti k životu,

Od klamstva k pravde.

Veď nás od zúfalstva k nádeji, od obavy k dôvere.

Veď nás od nenávisti k láske, od vojny k pokoju.

Nech pokoj naplní naše srdcia, našu zem, náš vesmír“

Amen