Bratia a sestry – keď zákonodarca starých Atén Solon plakal po smrti syna, ktosi ho upozornil:

– Nič mu tým nepomôžeš.

– Vlastne, prečo plačem – odvetil mudrc – keď mu nič nemôžem pomôcť.

Horko plakala aj matka mladého chlapca v Naime, keď išla za jeho rakvou. Jej slzy boli odôvodnené. Hneď po strate muža veľká časť jej radosti, jej života odišla do hrobu. Teraz, keď stratila jediného syna, bytosť, ktorá ju ešte spájala so svetom, bol pochovaný zvyšok jej nádeje.

Keď zomiera niekto v pokročilom veku, putá, ktoré ho spájajú s najbližšími sú už oslabené nepatrné následkom zmenšenej psychofyzickej životnosti, a zanikajú úplne spolu s blížiacou sa smrťou. Ich prerušenie už nie je také bolestné a ukrutné pre rodinu a okolie ako v prípade smrti mladej osoby. V Naime išli nielen o kohosi mladého, ale okrem toho o jediného syna vdovy.

Slzy, hoci sú prejavom bezmocnosti, prinášajú obyčajne trpiacemu viac úľavy ako akýkoľvek iný prostriedok. Často sa ho usilujeme potešovať, keď hovoríme: neplač, upokoj sa. A uvádzame dôvody: všetci musíme zomrieť, atď. Zmýšľanie tohto druhu, viac nudí ako potešuje.

J.K. Langemann, ktorý vedecky skúmal ľudské city, zaznamenal nasledujúcu udalosť: „Nedávno farár našej farnosti mal podať tragickú správu rodičom 12-ročného chlapca; ich syn sa utopil na výlete. Neskôr mi títo rodičia hovorili: Farár nám nepovedal kázeň na tému sily ducha a obety. Odovzdal nám smutnú správu a plakal spolu s nami. Budeme ho za to vždy mať radi. Slzy vzrušenia a ľútosti sú najľudskejšou záležitosťou.

Kristus voči smrti. Kristus tiež reagoval ľudsky. V Betánii plakal spolu s Máriou a Martou nad hrobom priateľa Lazára. A tu v Naime sa vzrušil pri pohľade na plačúcu matku, aj napriek tomu, že patrila k osobám, ktoré Mu boli blízke a známe. Kristus, podobne ako my, vyslovuje dve krátke slová: „Neplač“. Ale tieto slová nie sú bezmocné ako naše. Za nimi nasledujú ďalšie: „Mládenec, hovorím ti, vstaň“. A pred očami udiveného zástupu sa mládenec dvíha, sadá si. Všetci cítia, že sa deje čosi mimoriadne, údiv prenikol zástupom. Ani oni, ani ich rodičia a starí rodičia nevideli čosi podobné.

Svätý Lukáš hovorí, že mládenec, keď sa prebudil zo spánku smrti, začal hovoriť. Nezaznamenal však jeho slová. Keby pred našimi očami ktosi vstal z rakvy, tak mnohí by sa so zvedavosťou na neho obrátili s otázkou: kde si bol, čo si videl, cítil? Ako vyzerá ľudské jestvovanie po smrti? Nevieme, či Boh dovolil tomuto chlapcovi zapamätať si čosi z obdobia medzi smrťou a vzkriesením. Môžeme skôr pripustiť, že i on bol udivený tak ako ten dav, ktorý ho obklopoval a hľadal u matky i známych vysvetlenie toho, čo sa s ním stalo. Evanjelium hovorí o troch vzkrieseniach, ale ani raz nespomína, žeby tí, ktorí sa navrátili k životu, odhalili trochu tajomstvo tamtoho sveta.

Reakcia obyvateľov Naimu bola lepšia, zdravšia, ako hľadanie uspokojenia zvedavcov. Možno ju vyjadriť slovami: údiv s istou dávkou strachu ako aj vzdávanie úcty Bohu. Obdiv je celkom pochopiteľný, lebo predsa, hoci neprekročili prah smrti, tu na zemi sa stretli s nadprirodzenosťou. Pred sebou mali kohosi, kto mal moc nad smrťou. A preto z toho vyplýval logický záver: „Velebili Boha a hovorili: Veľký prorok povstal medzi nami a Boh láskavo navštívil svoj ľud“.

Náš postoj. Už sme sa stretli nie raz so smrťou blízkych a známych. Stretneme sa s ňou ešte mnohokrát, skôr ako i nás, uprostred ľútosti a plaču, odprevadia najbližší na cintorín. Núti nás to, aby sme sa zamysleli: Ako má vplývať na náš život istota smrti? Dajme v tejto otázke slovo nedávno zomrelému psychológovi Ignácovi Leppovi:

„Človek sa veľmi rýchlo učí, že jeho život nebude trvať naveky a že jedného dňa zomrie. Nesmie to však byť motívom znechutenia, smútku alebo nečinnosti. Ľudia, ktorí veľmi milujú život a ktorí v ňom realizujú veľké veci, idú obyčajne pokojne v ústrety poslednej rozlúčke, akou je smrť. Zasa tí, čo vždy ľutovali svoje peniaze, čas a sily, chytajú sa zúfalo zvyškov života, búria sa proti Bohu i osudu, že im nedovoľujú zostať na tejto zemi, ktorú nikdy neboli schopní patrične milovať ani sa skutočne tešiť z jej dobier a krásy“.

Čo robiť, aby to tak nebolo?

Treba s ňou vedome súhlasiť a zakalkulovať ju do plánu svojho života. A život i prácu spojiť s Kristom. Všetko robiť, ako hovorí sv. Pavol, skrze Neho, s Ním a v Ňom. Vtedy sa myšlienka na smrť nebude spájať v našom vedomí s koncom a ničotou, ale s nádejou na zmŕtvychvstanie ako aj posilnenie a upevnenie svojho spojenia s Ježišom navždy.

Keď sa stretávame so smrťou drahých osôb, budeme sa modliť spolu s matkou Cirkvou o pokoj ich duší. Pre nás živých budeme prosiť Krista o stále spojenie s Ním, o stály život v láske, a pre tých, čo stratili život Boží, o zmŕtvychvstanie skrze ľútosť, spoveď a opravdivé obrátenie, čiže o morálne zmŕtvychvstanie tu na zemi, ktoré je podmienkou zmŕtvychvstania v posledný deň.