Toto je jeden z tých biblických textov, ktoré sú na prvé prečítanie tak zrozumiteľné, že ich už netreba ani vykladať.

Skúsme si však položiť otázku : O čom toto podobenstvo vlastne je? Čo nám chce povedať? Čomu nás chce naučiť? Jedna možnosť je táto : Je to podobenstvo o modlitbe. Tomu by zodpovedala aj tá skutočnosť, že náš dnešný príbeh bezprostredne nasleduje za iným príbehom, ktorého námetom je práve modlitba. A skutočne – ak človek hľadá poučenie, ako má či nemá vyzerať modlitba, ako máme a ako zasa nemáme hovoriť s Bohom, v tomto podobenstve sa mu takéhoto poučenia dostane.

Iná možnosť : Je to poučenie o tom, že sa nemáme jedni nad druhých povyšovať. Tomuto zas zodpovedá poznámka v úvode, že Pán Ježiš toto podobenstvo hovoril o „tých, čo si namýšľali, že sú spravodliví a inými pohŕdali.“ Takých ľudí nájdeme bezpochyby v každej dobe a ľudskej spoločnosti. Žiaľ, aj v Cirkvi, a je potrebné sa pred nimi varovať.

Je tu však aj tretia možnosť : Je to podobenstvo o tom, aké normy a miery platia v Božom kráľovstve, čo je vlastne veľkosť a malosť, povýšenosť a poníženosť. Tomu by zas zodpovedala záverečná poznámka : každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.   Bratia a sestry, tak o čom je vlastne toto podobenstvo? Ktorá možnosť platí? – Platia všetky tri.

Poďme v tejto chvíli pekne krok za krokom! Dnešný príbeh je podobenstvom o dvoch mužoch. Sú predstavení zvláštnym spôsobom : Jeden bol Farizej a druhý Mýtnik. Mýtnik je predstavený svojim zamestnaním: živil sa vyberaní daní, teda remeslom, ktoré vtedy nebolo práve počestné. Farizejovo povolanie nie je uvedené. Je povedané len toľko, že to bol Farizej. Farizej nie je zamestnanie. Farizej je dobrý, slušný, spravodlivý a bohabojný muž.

Keď si to tak zhrnieme: Farizej je vzorný chlapík. Aspoň tak sa nám on sám v podobenstve predstavuje. Ja čestne musím priznať, že taký vzorný nie som!

Ako to je s Mýtnikom? Ten toho o sebe veľa nenahovorí. V podobenstve je predstavený ako Mýtnik – vyberač daní – a vtedy to skoro všetci boli podvodníci a zlodeji. Obohacovali sa na úkor obyčajných ľudí, chudákov, do ktorých nemilosrdne a tvrdo vyberali poplatky za každú maličkosť. A okrem toho: mýtnici pracovali pre rímsku správu.

Mýtnik je úplne iný ako Farizej. To je jasné už na prvý pohľad.

A teraz idú obidvaja do chrámu, aby sa modlili. Pri Farizejovi nás to neprekvapuje. Ten nám do chrámu akosi patrí. Svojim spôsobom nás to zaráža, že do chrámu ide aj ten druhý. Čo ten tam hľadá? Nuž, budeme si musieť zvyknúť, že chrám je otvorený pre takých i onakých. Pre poctivých i nepoctivých.

Teraz sú obidvaja v chráme a každý z nich sa modlí. A tu, pred tvárou Božou, sa ukáže, čo je kto zač. Človek totiž môže navonok niečo predstierať, ale keď sa modlíš, je s tým koniec. Dlho sa môžeš pohybovať v pološere, ale tu musíš ísť s farbou von. Nuž a Farizej, zdá sa, ide skutočne s farbou von a hovorí, čo je zač: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia. Zaujímavé. On vlastne nehovorí, čo je zač. Hovorí, čo nie je zač. nie som ako ostatní ľudia … To je vskutku zvláštny druh sebapredstavenia: nepovedať, kto som, ale kto nie som. Bratia a sestry, koľko ľudí to tak robí! Takéto porovnanie vždy dopadne v môj prospech. Vždy sa nájde niekto, kto je na tom trošku horšie než ja. Nie som síce v kostole každú nedeľu – ale táto tu rodinu príde do kostola len na Vianoce. S manželkou sa síce občas pohádam, to nepopieram, ale aspoň sme sa nerozviedli ako tí susedia na prvom poschodí. Nefunguje to náhodou takto? Je to ľahké a lákavé. Ale nie je to pravdivé.

Farizej takto hovorí nie sebe samému, ale Bohu: Nie som ako ostatní ľudia … Pána Boha neinformuje pravdivo o tom, kým je, ale len o tom, kým nie je. Pán Boh však nepotrebuje, aby sme Ho informovali. Čo je však opovážlivé je to, že on za to Bohu ešte aj ďakuje. Je toto ešte modlitba? Veď čo vlastne ten dobrý muž v tej chvíli Bohu hovorí? Povedané inými slovami: Ďakujem ti, že nie som ako ostatní. Alebo: Ďakujem Ti, že ostatní nie sú ako ja. Ďakujem Ti, že existujú nepoctiví, vydierači, cudzoložníci – alebo aj tento mýtnik. Za toto ďakovať? Že ostatní chodia do kostola len na Vianoce, nedali dieťa pokrstiť a rozviedli sa? čo je to za modlitbu? Keby Farizej prosil za toho druhého, ktorý stál v kúte kostola, aby mu Pán Boh otvoril oči a pomohol mu spamätať sa – to by bolo niečo iné. To by bola modlitba. Ale Farizej ani nechce, aby sa niečo zmenilo. Všetko má zostať tak, ako to je. On je lepší a tí druhí horší. Všimnite si to: Farizej od Pána Boha ani nič nechce. On Ho nepotrebuje. On Ho potrebuje len ako zrkadlo svojej dokonalosti. Takáto modlitba však potom nie je nič ako len nejaký vnútorný monológ. Nemá adresáta. Človek hovorí vlastne len k sebe samému. Ďakuje sebe samému. Hľadí na Boba iba ako na zrkadlo, aby sa sám sebou pokochal.

Ale čo Mýtnik v kostole? Jeho modlitba je omnoho stručnejšia: Bože, buď milostivý mne hriešnemu.  Jedna veta. V nej však ide s farbou von a hovorí o sebe, kto je zač: hriešnik. Neporovnáva sa s inými ľuďmi. Iste by našiel niekoho, kto je ešte väčší hriešnik. No on tu stojí v kúte kostola, úplne vzadu, úplne ďaleko, ako pohan, ktorý tu nemá čo hľadať. Neodváži sa ani pozdvihnúť oči, ale vyznáva: Som hriešny. Hovorí o sebe pravdu, čistú pravdu a nič len pravdu – ako na súde. Na nič sa nehrá, nič nepredstiera, na nikoho neukazuje prstom.

Ďalší rozdiel medzi týmito dvoma mužmi je v tom, že Mýtnik od Pána Boha niečo chce a žiada: Buď milostivý! Zmiluj sa! On chce, aby sa niečo zmenilo. Nechce, aby všetko ostalo len tak, ako to je teraz. Nežiada Pána Boha o svoju nápravu, pretože to môže byť až druhý krok a ten musí urobiť on sám. Najprv preto žiada Mýtnik Pána Boha o zmilovanie. Vie, že inú možnosť nemá. Nič iného mu neostáva. Nemá zmysel, aby sa s Pánom Bohom handrkoval, aby s Ním niečo zjednával, aby sa Ho snažil podplatiť tým, že bude poukazovať na svoje lepšie stránky, na svoju lepšiu minulosť. Alebo sľubmi, ako sa v budúcnosti plánuje zmeniť. Nie! Nič také! On vie, že je pred Bohom v nepráve. Ako Dávid v známom žalme: “Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé, aby si sa ukázal spravodlivý vo svojom výroku a nestranný vo svojom súde.” (Ž 51). Proti Tebe samotnému som zhrešil, keď som sa obohacoval na úkor chudákov. Veď hriechom proti Bohu sú už aj ekonomické podvody, nie len vražda alebo cudzoložstvo.

Svojou jedinou vetou modlitby vyslovuje Mýtnik dve pravdy. Najprv: Áno, Pane Bože, dávam Ti za pravdu, že som pred Tebou v nepráve. A ďalej: Bože, zmiluj sa aj nado mnou! Už nemám žiadnu inú možnosť. Nič iného neostáva. Je tu už len táto možnosť! On o zľutovanie prosiť musí. On o zľutovanie prosiť smie. A my spolu s ním, každý z nás s ním. Ten Mýtnik využil právo, ktoré dáva Boh všetkým hriešnikom: prosiť o Božie zľutovanie. A dočkal sa. Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a tamten nie. Nehovorí sa, že Farizej bol za svoju namyslenosť nejakým spôsobom potrestaný. Ide len o to, že z chrámu odišiel naprázdno. Zato ten druhý sa dočkal. Určite nie v tom zmysle, že by bol ospravedlnený za svoj doterajší život. Hriech neprestal byť hriechom, keď sa k nemu Mýtnik priznal. Ale nad hriechom a väčšie než hriech je Pánovo zľutovanie ponúkajúce sa nám nanovo každý nový deň nášho života.

A to je celý príbeh. Príbeh dvoch mužov, Farizeja – spravodlivého, ktorým by som chcel byť, ale nie som ním. A Mýtnika – hriešnika, ktorým byť nechcem, ale ním som.