Jeden časopis zverejnil na svojich stránkach nasledujúci príbeh. Mladý človek sa zaplietol v istom období svojho života so “zlou partiou“. Doviedlo ho to k spáchaniu vážneho zločinu, za ktorý bol odsúdený na desať rokov do väzenia. To, že sa stal zločincom, najviac prežívali jeho rodičia, a zvlášť otec. Syn, ktorý bol doma dobre vychovaný, cítil, že im spôsobil veľkú krivdu. Preto si nebol istý, či mu to rodičia odpustia.
Keď bol prepustený z väzenia, nemal sa kam vrátiť. Napísal teda list svojim rodičom. Napísal im že bude prechádzať popri ich dome. Nemal odvahu napísať: „okolo nášho domu“. Predsa tak veľmi sklamal rodičov. Prosil iba o to, aby mu dali znamenie, ak túžia, aby ich navštívil. Nech na strome pri dome vyvesia bielu zástavku.
Domov cestoval vlakom a čím viac sa blížil k rodnej dedine, tým viac bol nespokojný. Neveril v akékoľvek znamenie od svojich rodičov a nemal odvahu pohliadnuť na to, čo uvidí za oknom vlaku. Konečne, keď vlak bol už blízko jeho rodného domu, so zovretým srdcom pohliadol cez okno. To, čo videl, presiahlo jeho očakávania. Celý strom bol ovešaný bielymi stužkami. Bol to znak, aký dali rodičia svojmu dieťaťu – aby sa vrátil sa domov. Navždy!
Tento príbeh dosvedčuje, že podobenstvo, ktoré nám v dnešnom Evanjeliu vyrozprával Kristus o márnotratnom synovi, sa neustále opakuje. Totiž tak, ako tí rodičia odpustili svojmu synovi jeho hriešnu minulosť a prijali ho naspäť do rodného domu, tak isto Boh, náš najlepší Otec, je vždy pripravený odpustiť nám naše hriechy a prijať nás do svojho domu, ak Ho o to poprosíme.
Z podobenstva, ktoré nám vyrozprával Kristus, môžeme usúdiť ešte viac – Boh nám nielen odpúšťa naše hriechy, ale taktiež po ich odpustení, nás berie tak, akoby sme tieto hriechy nikdy nespáchali. Aby sme pochopili, že práve toto nám chcel Ježiš povedať, zastavme sa na chvíľu pri podobenstve.
Keď „bol syn ešte ďaleko, zazrel ho otec a bolo mu ho ľúto: Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho“. To, čo urobil otec, znamenalo, že synovi nielen všetko odpúšťa, ale znovu ho prijíma, ako milovaného syna.
Ďalej otec prikazuje sluhom, aby priniesli synovi sandále. V biblických časoch nosenie obuvi znamenalo, že je to slobodná osoba. Otroci chodili bosí. Teda obutie sandálov na bosé nohy syna, odstraňovalo znak, že je otrokom kohosi a navracalo mu meno slobodného človeka.
Nakoniec otec prikázal, aby dali synovi na ruku prsteň. Založenie prsteňa na prst syna znamenalo, že otec ho vracia úplne do tej pozície, akú mal pred svojim odchodom z domu.
V dejinách márnotratného syna ľahko môžeme spozorovať naše vlastné dejiny. My taktiež veľakrát utekáme z „domu Otca“. Boh však vždy čaká na náš návrat, nezávisle od toho, ako hlboko sme padli. Ako sme počuli v dnešnom Evanjeliu, márnotratný syn padol tak hlboko, že „túžil naplniť svoj žalúdok strukmi, ktoré žrali svine…“ Hlbšie už nebolo možné padnúť. My tiež nejedenkrát padáme veľmi hlboko. Avšak tým viac Boh na nás neúnavne čaká, zabúda na naše hriechy. Čaká až do okamihu nášho návratu. A keď sa vrátime, tak nám nielen odpúšťa a zabúda na všetky naše hriechy, ale znovu nás prijíma za svojich synov a dcéry.
Bratia a sestry! Kristus, vlastne preto prišiel na zem, aby nám, márnotratným Božím deťom, ukazoval cestu do „Otcovho domu“. Preto nielen zomrel za nás na kríži, ale taktiež ustanovil sviatosť zmierenia, aby cez túto sviatosť neustále obnovoval naše srdcia a ukazoval nám svoje milosrdenstvo.