Obrázok pre homílie

Lk 2, 22-40

Bratia a sestry,

dnešnou nedeľou slávime sviatok Stretnutia nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista. Ľudovo ho nazývame hromnice. Nedá mi, aby som nespomenul, že na hromnice posľa starého pohanského zvyku mohol zaznieť prvý jarný hrom. Hromnice teda boli spojené s pôsobením pohanského boha, vládcu hromu.

Pre nás kresťanov je druhý február sviatkom iného charakteru. Žiaden hrom, žiaden pohanský boh. My kresťania slávime sviatok Stretnutia Pána, v ktorom kladieme dôraz na predstavenie Pána ako prvorodeného v chráme.

Základ tohto sviatku je v texte z evanjelia podľa Lukáša, kde evanjelista hneď po zvesti o narodení Dieťaťa a po správe o Jeho obetovaní, podáva svedectvo o predstavení Pána Ježiša v chráme. O čo išlo? Jozef a Mária ako verní Židia, plnili všetko, čo bolo prikázané. Pre ľudí dnešnej doby to boli možno čudné zvyky. V Ježišovej dobe to však boli veci úplne samozrejmé. A tak čítame: „Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi“ (Lk 2, 22).

Po uplynutí tohto obdobia bolo predpísané prísť do chrámu a priniesť obeť. Korene tohto nariadenia nachádzame v knihe Exodus 13, 2 „Zasväť mi všetko prvorodené, čo u Izraelitov otvára materské lono, či už u ľudí alebo u dobytka! To bude moje.“ To bola Božia požiadavka, ktorá sa týkala života Izraelitov. Znamenalo to, že všetko prvorodené mužského rodu patrilo Bohu. Aj zvieratá, aj ľudia. Aký bol zmysel tejto požiadavky? Táto požiadavka mala Izraelskému národu pripomínať udalosť vyslobodenie z Egypta a záchranu prvorodených, ktorí ostali nažive. Oproti tomu, egyptskí prvorodení boli usmrtení. Táto žiadosť bola pripomienkou záchrany a tieto náboženské zvyklosti sa v Ježišovej dobe praktizovali a dodržiavali. Jozef a Mária teda splnili to, čo sa požadovalo.

Musím povedať, že hlavnou myšlienkou dnešného sviatku pre nás všetkých je osláviť Boha na zemi, zvelebovať Kristovo božstvo a vzdať úctu Prečistej Panne Márii, ako Matke Božej. V textoch oficiálnych cirkevných modlitieb stichiry večierne a sedaleny, kánon a stichiry utierne sú veľkolepým oslavným hymnom Krista, Boha – Slova, zrodeného pred všetkými vekmi, jeho vtelenia, zostúpenia na zem, ako aj zvelebovaním presvätej Bohorodičky.

Vieme, že toto malé dieťa ktoré rodičia priniesli do chrámu, je predvečný Boh, ktorý dal Zákon Mojžišovi na hore Sinaj. Na stichirách lítie spievame: „Ten, čo dal na Sinaji Zákon skrze Mojžiša, dnes sa zjavil ako dieťa… Dnes sa podrobuje sinajským predpisom Zákonodarca, robí tak z čistej lásky k nám… Simeon berie dnes na ruky Pána slávy, ktorého Mojžiš videl na Sinaji oblakom zahaleného, keď od neho prijal dosky desatora… Dnes Stvoriteľ neba i zeme spočíva na rukách starca Simeona“.

Bratia a sestry, názvom „stretnutie“ (ὑπαπαντὴ) chce byzantská cirkev osláviť stretnutie Ježiša so starcom Simeonom – stretnutie nového človeka so starým človekom a naplnenie očakávania celého ľudu Izraela, ktorý tu reprezentujú Simeon a Anna.

V súvislosti s týmto sviatkom si položme otázku: „Stretol som sa s Kristom tak, ako spravodlivý starec Simeon?“ Cirkev je privilegovaným miestom stretnutia sa s Bohom, pretože Cirkev je jeho mystické telo. Je však aj miestom stretnutia s bratmi a sestrami vo viere, takže človek nie je sám.

Zdieľať na Facebooku