Bratia a sestry, po prečítaní dnešného úryvku z Jánovho evanjelia, som hľadal odpoveď na otázku: Prečo potreboval Ježiš mať okolo seba učeníkov?

Jedna z mnohých odpovedí znie, že bolo nevyhnutné, aby sa ľudia dostali do osobného vzťahu s Ježišom. Tento blízky vzťah s Ním má aj svoje biblické pomenovanie: veriť v Ježiša Krista a nasledovať Ho. Ježiš k sebe volal ľudí, aby počúvali jeho posolstvo a zároveň, aby vstúpili do spoločenstva s Ním. Poznáme mnoho stati v evanjeliách, ktoré nám hovoria o Ježišovom pozvaní a zároveň aj o jeho odmietnutí. Ježiš o ňom hovoril v podobenstvách o rozsievačovi a pôde, o odmietnutí jeho pozvania na svadobnú hostinu, na ktorú pozvaní hostia nechceli prísť.

Jeden konkrétny prípad odmietania sa spomína aj v dnešnom evanjeliu. Z textu sa dozvedáme, že okrem iných, si Ježiš povolal aj Filipa. Filip prišiel za Natanaelom so správou: „Našli sme toho…“ (Jn 1, 45). Prvá polovica správy hovorí o tom, že konečne sa objavil Mesiáš, ale druhá polovica správy, že ten očakávaný Mesiáš pochádza z Nazareta, Natanaela schladila. Nazaret nebol ničím významný a Natanael pozeral na toto mesto s pohŕdaním. Preto počujeme Natanaelovu poznámku: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?!“ (Jn 1, 46)

Všimnime si túto situáciu. Natanael sa s Ježišom ešte nestretol, poznal iba jeho meno, ktoré bolo v tej dobe bežné. Natanael teda o Ježišovi nič nevedel, ale už si o ňom vytvoril svoj úsudok. Súdil ho vo svojej mysli ešte skôr, než sa s ním osobne stretol.

Mienka a súd, ktorý si človek vytvorí skôr, ako sa dôkladne spozná s človekom alebo vecou, na ktorú sa takýto súd vzťahuje, má známe meno: predsudok. Predsudok má v sebe vždy niečo odsúdeniahodné, lebo vytvoriť si o niekom alebo o niečom mienku predtým, ako príslušného človeka alebo vec poznáme a uveriť jej, bez reálneho dôkazu, je nedôstojné logicky mysliaceho človeka. Práve takýto predsudok sa mohol stať prekážkou, ktorá by Natanaelovi navždy zabránila dostať sa k Ježišovmu posolstvu.

Našťastie Filip urobil najrozumnejšie gesto. Nepúšťal sa do dlhého popierania, či argumentovania Natanaelovho predsudku. Jednoducho ho pozval „Poď a uvidíš!“ (Jn 1, 46). Ako by povedal: ´presvedč sa sám, poď a stretni sa s tým Nazaretčanom Ježišom a až potom si urob mienku o ňom a na základe tohto súdu zaujmi stanovisko´.

Filipove „Poď a uvidíš!“ (Jn 1, 46), bolo veľmi rozumné pozvanie, proti ktorému ani Natanael nič nenamietal. Prišiel so svojím predsudkom k Ježišovi a On na neho zapôsobil takou silou, až všetky predsudky zmizli. Prišlo k osobnému stretnutiu a krásnemu vyznaniu Natanaela Ježišovi: „Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela!“ (Jn 1, 49).

Predsudok bol nahradený osobnou skúsenosťou a pochybovanie, vyznaním. Natanaelov prípad nie je ojedinelí. V minulosti, ale aj v súčasnosti, je takýchto prípadov mnoho. Môže ísť o predsudky rozličných druhov. Existuje mnoho ľudí, ktorí si o určitej téme prečítajú jedinú knihu alebo jediný článok a myslia si, že tým získali jediné možné a jediné správne stanovisko k danej veci. To sú polovične vzdelaní ľudia v tom najhoršom a najnebezpečnejšom zmysle slova. Ak sa človeku takého typu dostane náhodou do rúk posmešná kniha, článok o Ježišovi, stávajú sa takéto názory prekážkou na ceste k poznaniu a prijatiu Ježiša Krista. Taký človek by potreboval nejakého „Filipa“, ktorý by mu povedal: ´zabudni, čo si čítal, a urob si sám názor o Ježišovi´.

Spisovateľ Ignac Lepp bol do svojich 27 rokov ateista. Až po niektorých otrasných skúsenostiach začítal sa do evanjelií a čítal ich, ako sám hovorí, celú noc. Bol uchvátený osobnosťou Ježiša Krista. Predsudky trvali síce dlho, ale predsa sa mu neskôr otvorili oči.

Aj v súčasnej dobe sa šíria nepodložené predsudky o Ježišovi. So zámerom zdiskreditovať, oslabiť, či odviesť od Ježiša aj tých, ktorí v neho veria a postaviť prekážky na cestu tým, ktorí by sa chceli s ním zblížiť. Sú ľudia, ktorí takéto predsudky prekonali a prekonávajú. Neskôr sa dostávajú k peknému stretnutiu s Ježišom. Ale mnoho je aj takých, ktorí tieto predsudky nevedia či nechcú prekonať, a ostávajú bez kontaktu s Ježišom.

Ako dobre vieme, veľká skupina predsudkov pochádza od Ježišových nepriateľov. Je však aj iný typ predsudkov, za ktoré sme zodpovední my kresťania. Je mnoho ľudí – kresťanov, ktorí sa označujú za pokrstených, avšak nežijú kresťanský život, ba dopúšťajú sa mnohých zlých činov. Keď ich vidia nekresťania, pôsobí to na nich škandalózne. Tragické však je, že ich kritika sa neobmedzuje iba na takzvaných kresťanov, ktorí si meno kresťan ani nezaslúžia, ale takto pohoršení ľudia svoj odpor rozširujú aj na Ježiša Krista. To je veľký predsudok, za ktorý nesú závažnú zodpovednosť nehodní kresťania. Ale aj v takýchto situáciách sa nájde niekto, kto by povedal: ´Nedaj sa znechutiť tým, že vidíš nehodných kresťanov´, „Poď a uvidíš!“ (Jn 1, 46). Poď a sám sa presvedč o Ježišovi, nezávisle od tých, ktorí svojím životom deformujú obraz Ježiša´.