Jeden z katolíckych časopisov v Amerike priniesol na svojich stránkach zaujímavý článok na tému anonymných alkoholikov. Zvlášť hlboká a poučná bola výpoveď jedného vyliečeného alkoholika. Vyjadril sa nasledujúcim spôsobom: „Niekedy si želám, aby každý z ľudí sa stal alkoholikom, hoci na krátky čas a aby mohol neskoršie prekonať tento návyk tak, ako sa to mne podarilo urobiť. Každý by mohol vtedy zakúsiť, čo to znamená byť na samom dne, a neskôr sa odtrhnúť od tohto dna a prežiť zázračnú premenu oslobodenia sa od návyku. Nikto, kto to neprežil, nedokáže pochopiť, ako veľmi to človeka zmení. Predtým som bol pyšný. Teraz som veľmi pokorný, lebo viem, aký som biedny a slabý. Predtým som bol egoista. Teraz sa usilujem milovať iných, lebo viem, ako vyzerá život bez lásky. Predtým som posudzoval ľudí a bolo mi ťažko odpustiť. Teraz sa usilujem chápať ich a odpúšťať im, lebo viem, ako ľahko je padnúť“.
Hlboká a poučná výpoveď anonymného alkoholika dobre podáva ducha dnešného Evanjelia. Tak, ako ľudia, ktorí nikdy nezakúsili problémy spojené s alkoholizmom, často nechápu, odsudzujú a preškrtávajú alkoholikov, tak aj Šimon, ktorý pozval Ježiša do svojho domu, posúdil a odsúdil vo svojom srdci ženu, ktorá viedla v meste hriešny život.
Keď Šimon, ktorý pozval Ježiša videl, ako táto žena s plačom sa dotýka Kristových nôh, umýva mu ich a utiera vlasmi svojej hlavy, bozkáva ich a maže olejom, „hovoril sám sebe: «Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica»“. Mysliac týmto spôsobom Šimon nielen posúdil a odsúdil ženu, ale tiež samého Krista za to, že ju prijal tak láskavo a jemne.
Tieto dva poučné príbehy nás nielen vystríhajú pred neuváženým posúdením a odsúdením ľudí, ale tiež nás pobádajú, aby sme nahliadli do našich sŕdc a spýtali sa sami seba: Neposudzujeme niekedy príliš ľahko iných ľudí? Nerobíme unáhlené a povrchné závery, ktoré nás vedú k pohoršeniu, odsúdeniu a pohŕdaniu inými ľuďmi?
„Najväčšou múdrosťou je pozerať na seba samého, ako na najväčšieho hriešnika, a iných ľudí považovať za lepších“ napísal vo svojej knihe Tomáš Kempenský. Svätí ľudia sa vždy považovali za najväčších hriešnikov a pozerali s milosrdenstvom a pochopením na slabosti iných ľudí. Týmto spôsobom nasledovali Krista, ktorý posúdil a odsúdil zlo a hriech, nikdy však nezmaril a nepohŕdal hriešnikmi, ktorí sa chceli od hriechu a zla oslobodiť. Takýmto ľuďom Kristus vždy daroval odpustenie a milosrdenstvo. Hoci by v dnešnom Evanjeliu: osobou, ktorá mohla posúdiť a odsúdiť hriešnu ženu bol nie Šimon, ktorý bol takým istým hriešnikom, ako ona, ale Ježiš, ktorý sa nikdy nedopustil najmenšieho hriechu. Šimon, ktorý na to nemal najmenšie právo – ju posúdil a odsúdil. Pán Ježiš, ktorý mal právo to urobiť, ukázal je pochopenie, odpustenie a milosrdenstvo.
Buďme teda čestní voči sebe samým a uznajme, že nemáme žiadne právo na to, aby sme posudzovali a odsudzovali iných. Právo na to má iba Boh. Teda neposudzujme, neodsudzujme, nevyvyšujme sa a neberme druhých ako horších od seba. Totiž presne to vyjadril staroveký rímsky filozof Seneka „Všetko, čo odsudzujeme u iných, nájdeme vo vlastnej duši“.
Usilujme sa byť v našom živote verní slovám, ktoré vyslovil Pán Ježiš v Reči na hore: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo, ako vy posúdite, tak aj vás posúdia; a akou mierou vy nameriate, takou namerajú aj vám“ (Mt 7, 1-2).
Na začiatku uvedená výpoveď anonymného alkoholika, a tiež príklad Krista, ktorý v dnešnom Evanjeliu odpustil hriešnej žene nás poučujú, že iba dobrom, láskou a odpustením môžeme zmeniť ľudí. Premeniť ich z hriešnikov – na svätých.