Drahí bratia a sestry.

Dnešné evanjelium nám predkladá jeden z najsilnejších obrazov, aké kedy Ježiš vyslovil. Vidíme v ňom dva úplne odlišné svety. Na jednej strane boháča, ktorý žije v neustálom prepychu, oblieka sa do purpuru a hodvábu a každý deň hoduje. Na druhej strane, priamo pred jeho bránou, leží chudobný Lazár. Je hladný, plný vredov a jeho jedinými spoločníkmi sú psy, ktoré mu lížu vredy.

Najviac zarážajúce na celom príbehu je, že boháč neubližuje Lazárovi. V texte nečítame o tom, že mu ubližoval. Boháč neurobil nič zlé. Jeho hriechom bolo niečo iné: on Lazára jednoducho nevidel. Bol tak zaslepený svojím blahobytom, že chudák pred jeho dverami bol preňho neviditeľný.

A potom prichádza smrť, ktorá všetko mení. Lazár končí v Abrahámovom lone, v sláve a boháč v mukách. Evanjelium hovorí, že medzi nimi vznikla „veľká priepasť“, ktorú už nikto nedokáže prekročiť.

Drahí veriaci, kľúčová myšlienka, ktorú si dnes potrebujeme odniesť domov, znie: Túto veľkú priepasť nevykopal Boh po ich smrti, ale boháč počas svojho života – ľahostajnosťou.

Zakaždým, keď prešiel okolo Lazára bez povšimnutia, položil jeden pomyselný kameň do múru, ktorý ho oddelil od človeka a nakoniec aj od Boha. Peklo nie je miesto, kde Boh niekoho kruto trestá. Peklo je stav absolútnej samoty a neschopnosti milovať, ktorý si človek môže vybrať už tu na zemi.

Všetci žijeme v dobe, keď sme všetci nesmierne zaneprázdnení. Máme svoje starosti, plány, telefóny, do ktorých sa pozeráme na ulici. Okolo nás je však veľa „Lazárov“. Nemusia to byť len ľudia bez domova na nitrianskych uliciach.

Lazárom môže byť osamelý starší sused v našom bytovom dome, ktorý potrebuje, aby sa s ním niekto aspoň na päť minút porozprával. Alebo unavený manžel či manželka, ktorej nevšímavosťou dávame najavo, že nás nezaujíma. Lazárom môže byť smutné dieťa alebo niekto v našom okolí, kto prežíva ťažké obdobie, a my si to radšej „nevšimneme“, aby sme mali svätý pokoj.

V byzantskej tradícii radi zdôrazňujeme, že liturgia nekončí prepustením na konci bohoslužby. Naša liturgia pokračuje vonku, v živote. Sväté prijímanie, ktoré tu prijímame, nás má urobiť citlivými. Ak prijímame Krista v Eucharistii pod spôsobom chleba a vína, musíme ho vedieť rozpoznať aj v našich blížnych.

Drahí bratia a sestry, Boh od nás dnes nežiada hrdinské činy, ktoré zmenia celý svet. Žiada od nás len to, aby sme otvorili oči. Nečakajme na večnosť, aby sme zistili, na ktorej strane priepasti stojíme. Búrajme tie priepasti už dnes – úsmevom, pozdravom, chvíľou vypočutia alebo podanou rukou.

Prosme nášho milosrdného Pána, aby nám daroval vnímavé srdce, ktoré vidí potreby druhých, aby sme raz mohli s radosťou počuť jeho hlas, ktorý nás pozve do večného kráľovstva svetla a pokoja.

Sláva Isusu Christu!