Obrázok k článku

Lk 10, 25 – 37

Drahí bratia a sestry!

Dnešné evanjelium o milosrdnom Samaritánovi patrí medzi tie najznámejšie. Pre mnohých z nás je známy už od detstva, no práve preto hrozí, že ho budeme počúvať len jedným uchom. Dnes sa však skúsme zastaviť pri jednej otázke, ktorou sa celý príbeh začína: „A kto je môj blížny?“

Zákonník sa na to pýtal preto, lebo si chcel nastaviť hranice. Chcel vedieť, koho ešte musí milovať a komu sa už môže vyhnúť. My ľudia to robíme veľmi podobne. Často si delíme svet na „našich“ a „cudzích“. Radi pomôžeme rodine, priateľom alebo ľuďom, ktorí sú nám sympatickí. Ale čo tí ostatní? Čo tí, ktorí nám nerozumejú, ktorí nás možno zranili, alebo tí, ktorí nám jednoducho skrížia cestu v nevhodnú chvíľu?

V podobenstve vidíme kňaza a levitu. Boli to zbožní ľudia, ktorí sa ponáhľali do chrámu plniť si svoje náboženské povinnosti. Možno si povedali, že sa nemôžu dotknúť zraneného, aby sa rituálne neznečistili. A tak prešli na druhú stranu cesty. Aj nám sa stáva, že v mene dobrých vecí – práce, povinností, či dokonca modlitby – prejdeme okolo človeka, ktorý nás práve potrebuje.

A potom prichádza Samaritán. Človek, ktorého Židia opovrhovali. Nemal žiadnu povinnosť zastaviť sa. Napriek tomu to urobil. Evanjelium hovorí, že „keď ho uvidel, zľutoval sa nad ním“. To je ten kľúčový moment. Samaritán sa neriadil predpismi, ale srdcom. Nešpekuloval, kto ten zranený je, prečo tam leží a či si za to nemôže sám. Videl len človeka, ktorý trpí. Obviazal mu rany, vylial na ne olej a víno, naložil ho na svoje zviera a obetoval svoj čas aj svoje peniaze.

Cirkevní otcovia v tomto príbehu vidia aj hlbší obraz. Tým zraneným človekom na ceste z Jeruzalema do Jericha je každý z nás. Hriech nás oberá o milosť a necháva nás polomŕtvych pri ceste. Zákon sám o sebe – predstavovaný kňazom a levitom – nás nedokázal zachrániť. Až prišiel Kristus, náš pravý Milosrdný Samaritán. On sa sklonil k našej biede, vzal naše rany na seba a v hostinci, ktorým je Cirkev, sa o nás stará skrze sviatosti, ktoré sú tým liečivým olejom a vínom.

Ježiš na konci neotáča otázku na to, kto je môj blížny. Pýta sa: „Kto z týchto troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ Tým nám hovorí, že blížny nie je kategória ľudí okolo nás. Blížnym sa stávame my sami vtedy, keď sa rozhodneme priblížiť k druhému človeku v núdzi.

Prosme dnes Pána, aby sme v našom každodennom zhone nestratili citlivé srdce. Aby sme neprechádzali na druhú stranu ulice, keď niekto potrebuje naše vypočutie, povzbudenie alebo konkrétnu pomoc. Pretože vždy platí, keď niekomu s láskou obviažeme jeho rany, dotýkame sa samotného Krista.

Sláva Isusu Christu!

Zdieľať na Facebooku