12. 06. 2016 – Milí bratia v kňazskej službe, duchovný otec tejto farnosti, drahí spolu – rodáci bratia a sestry!

Keď niekto rozpráva po slovensky, tak jeho zvesť príjmu iba tí, ktorí po slovensky rozumejú. Ostatní počujú iba zvuk. Keď zasa niekto hovorí po nemecky, tak mu rozumejú iba tí, ktorí nemčinu ovládajú. Ostatní počujú iba zvuk…

Tak aj zvony majú svoj zvuk, svoj hlas, ktorý síce netvorí slová ako človek, ale predsa je to hlas, ktorému my veriaci rozumieme. Žiaľ, mnohí mu nerozumejú a dokonca podávajú protesty a sťažnosti, že ich tento zvuk v živote vyrušuje.

História zvonov v cirkvi siaha až do staroveku, k začiatkom kresťanstva v roku 313, keď cirkev dostala slobodu, a mohla konať bohoslužby. Vtedy sa udieralo na kov, aby sa zvolali ľudia na lámanie chleba. Zvony už tam majú  svoj počiatok. Terajšia podoba zvonov sa zrodila v 6. storočí najprv v Gallii a Írsku, a  už v 11. storočí  bolo známych veľa zvonov s menami darcov a svätcov.

Aká je história zvonov v Proči? Vy skôr narodení si určite pamätáte starý pročanský kostol, ktorý stál na tomto mieste. Naši predkovia ho začali stavať v roku 1922 a dokončili ho v roku 1924. Tento kostol máme aj v erbe obce. Ak si pamätáte  starý kostol, tak určite si budete pamätať aj na drevenú zvonicu, ktorá stála neďaleko kostola. V tejto jednoduchej, drevenej zvonici sa nachádzali tri zvony. Najstarší zvon, ktorý je momentálne uložený vo farskej budove pre nefunkčnosť, pochádzal z roku 1729 a sú na ňom vygravírované slová: „Na Božiu slávu a slávu sv. Trojice“ a meno zemepána. Tento zvon dal odliať zemepán Stankaj, ktorý je pochovaný na našom cintoríne, biely veľký kríž v starej časti cintorína je Jeho hrob. Druhý zvon, ktorý slúži dodnes, je z roku 1924 a o treťom zvone, ktorý je v tomto chráme, nemáme veľa informácii. Pravdepodobne bol zakúpený a prenesený z iného chrámu.

Posledná vec, ktorú si pamätám z detstva a ktorá sa spája so zvonmi a starou zvonicou,  je osoba, ktorá bola spojená so zvonením v Proči. Juraj Eliáš, ktorého sme ako chlapci volali „Ďurik“. Tento pán, každý deň ráno pred šiestou, o dvanástej na obed a večer o 18:00 hodine prichádzal zvoniť. Tým zvonením nás všetkých v dedine zvolával k modlitbe, pozdvihoval nám myseľ k Bohu. Pri počúvaní týchto zvonov sme sa zastavili a pomodlili modlitbu „Anjel Pána“, alebo „Raduj sa nebies Kráľovná“. Vyzváňal aj pred každou sv. omšou, pohrebom, počas pohrebu alebo búrkou a iných príležitostiach v tejto obci. Túto službu vykonával už jeho otec Tomáš Eliáš a potom dlhé roky on sám.

V roku 1992 sa v Proči postavil nový kostol, zásluhu na tejto stavbe ste mali Vy všetci, ktorý ste tu, ale aj tí, ktorí  nás už predišli do večnosti. Zvlášť dvoch ľudí by som chcel spomenúť, ktorí pravdepodobne najviac svojho času strávili pri stavbe tohto chrámu, bol to náš vtedajší farár Miroslav Kertis a stavbyvedúci, nebohý František Gall.

Do veže nášho nového chrámu sa umiestnili aj zvony zo starej drevenej zvonice. Tu slúžia až do dnešného dňa. Spočiatku sa zvonilo ručne a neskôr elektricky. Je to krátka, ale celkom bohatá história nielen zvonov, ktoré v Proči máme.  Je to  história, nás všetkých, ktorí sme tu, a ktorí tu žili.

Dnes, keď posvätíme nový zvon, ktorý ma názov „zvon Milosrdenstva“ pripíšeme k pročanskej a Cirkevnej histórii ďalšie pokračovanie. Ako som spomínal, nový zvon, nesie názov „zvon milosrdenstva.“  Slovo miseri cor dare (milosrdenstvo) z latinského jazyka sa dá preložiť aj takto: „dať srdce človeku v biede“.

To srdce, ktoré nám ponúka Ježiš cez milosrdenstvo potrebujeme všetci. V biede sa mnohokrát nachádzame všetci, aj my kňazi. Áno, bratia a sestry, Boh nám aj cez tento nový hlas, ktorý bude zaznievať v našej obci chce pripomenúť, aby sme sa zastavili….pouvažovali, či správne kráčame, či sme náhodou nezišli z cesty k Bohu, bude vstupovať do nášho svedomia a napomínať nás, aby sme sa vrátili. Tento nový hlas nám Pročanom bude neustále hovoriť Som tu – nikdy sa  neunavím odpúšťať Vám, čakám Vás.

Väzni z tábora v Dachau spomínali na zvony takto: „Keď sme prišli do koncentračného tábora v Dachau, začali sme si uvedomovať, čo nás asi očakáva. Vedeli sme, že mnohí neprežijeme, nevrátime sa domov k deťom, manželkám. Strážcovia vošli do budovy a nás nechali na nádvorí. O 09. hodine sme počuli rozozvučať sa zvony z neďalekého kostola v Dachau. Mnohí sme si vtedy pripomenuli, ako sme sa vo svojich farnostiach zhromažďovali na liturgii. Ťažko opísať, čo sa dialo v tej chvíli v našich srdciach. Nastalo ticho. Tu i tam sa ozval plač. Všetci sme v tej chvíli pochopili, že Boh je s nami. V hlase zvona sme spoznali Boha, ktorý nám hovoril: som tu, neboj sa.

Hlboká výpoveď z koncentračného tábora nech aj nám pri zvuku nielen nášho nového zvona, ale aj iných pripomenie, že Boh je s nami.

V histórii sa na zvonoch často používal takýto nápis: „živých zvolávam, mŕtvych oplakávam, búrky rozháňam“. Funkcia zvona ostáva rovnaká dodnes. Zvoláva nás do Božieho chrámu na modlitbu, liturgické úkony, stretnutie s Kristom. Zaznieva aj pri smutných príležitostiach, keď sa lúčime s našimi zosnulými. A zvon rozbíja aj temnotu hriechu a zla.

Bratia a sestry, na začiatku som povedal, že keď niekto rozpráva po slovensky, tak príjmu jeho zvesť iba tí, ktorí po slovensky rozumejú. Ostatní počujú iba zvuk, ktorý im nedáva zmysel. Keď zasa niekto hovorí nemecky, tak mu rozumejú iba tí, ktorí vedia po nemecky. Ostatný počujú iba zvuk.

Aj náš nový zvon má hlas, nie je to ľudský hlas, je to Boží hlas, ktorý bude zaznievať v našej síce malej, ale  krásnej obci. Prosím, dovoľme mu zaznieť. Amen.