Bratia a sestry, keď sa dnes povie slovo „talent“, hneď nám napadnú ľudia ako napríklad speváci, ktorí vypredávajú štadióny, športovci s neuveriteľskými výkonmi – ľudia, ktorí sú v niečom výnimoční.

A možno si pri pohľade na nich povieme: „No dobre, ale čo ja? Ja nemám nič výnimočné. Som úplne obyčajný človek. V ničom nevynikám.“

V dnešnom evanjeliu má však slovo talent úplne iný význam. V Ježišových časoch to nebolo označenie pre schopnosť pekne spievať, kresliť alebo športovať. Talent bola veľká hodnota, veľká suma peňazí. A pán ju svojim sluhom nezveril preto, že by si zaslúžili, ale preto, že im dôveroval.

A práve v tom je podstata dnešného evanjelia – Boh nám dôveruje.

Každému z nás niečo zveril. Niekomu viac, niekomu menej, každému však niečo. Dal nám náš čas, naše schopnosti, naše vzťahy, naše možnosti. Niekomu dal talent pre hudbu, inému pre šport, ďalšiemu pre učenie. Niekto má dar rozosmiať druhých, iný vie človeka povzbudiť a niekto dokáže jednoducho v správnej chvíli podať pomocnú ruku.

A možno máme niekedy pocit, že sme dostali málo. Pozeráme sa na človeka vedľa seba a zdá sa nám, že má lepší život, viac schopností, šťastia a možností. A keby sme dostali jeho „karty“, všetko by bolo jednoduchšie.

Ale nie je to tak, pretože každý z nás dostal svoje vlastné karty. A práve tu mi prichádzajú na myseľ slová piesne „Hráč“ od skupiny Turbo: „Dostals karty, s kterými musíš hrát.“

Je v tom niečo veľmi pravdivé. Každý z nás dostal do rúk inú kombináciu kariet. Nevybrali sme si, kde sa narodíme, akú budeme mať povahu, schopnosti ani životné okolnosti. Nie všetky karty sú jednoduché a nie všetky sú podľa našich predstáv.

A iba tie svoje máme v rukách. A tak otázka neznie tak, že prečo som nedostal karty ako niekto iný, ale čo urobím s tými, ktoré mi boli zverené?

Presne na to nám odpovedá dnešné evanjelium. Dvaja sluhovia svoje talenty využili. Tretí však ten svoj zakopal do zeme. A keď sa pán vrátil, jednoducho mu ho vrátil späť.

Na prvý pohľad vlastne nič strašné neurobil. Nikoho neokradol, nikomu neublížil a nič nezničil. Len neurobil nič so svojím talentom.

A dôvodom bol strach. A práve v tom je jeho problém. Nie lenivosť, ani zlý úmysel, ale strach. Strach, že niečo pokazí, že nebude dosť dobrý, že riskne a prehrá. Niečo podobné poznáme aj my.

Žijeme v čase, keď sa často porovnávame s ostatnými. Vidíme ich úspechy, schopnosti, vzhľad a životy. Vidíme však len vonkajšok. Ľahko potom nadobudneme pocit, že ostatní dostali lepšie karty ako my. A keď si nie sme istí svojimi kartami, radšej nehráme – nežijeme, nič neskúsime, aby sme nič nepokazili, alebo sa neozveme, aby sme nevyzerali trápne. Nepomôžeme, aby sme neboli odmietnutí a nebudeme riskovať, aby sme neprehrali.

A tak môžeme svoje talenty zakopať aj dnes. Nie do zeme, ale do pohodlnosti, strachu alebo do nekonečného sledovania života druhých. Môžeme stráviť hodiny pozeraním na to, ako žijú a hrajú svoju partiu ostatní a pritom zabudnúť hrať tú svoju. Lenže Boh nám nedal život preto, aby sme ho iba pozorovali.

„Dostals karty, s kterými musíš hrát.“

To však neznamená, že musíš vždy vyhrať. Boh od nás nečaká dokonalú partiu. Nečaká život bez chýb, pádov a bez prehier. Vie, že niekedy zahráme zle a že niekedy sa rozhodneme nesprávne. Ale nechce, aby nás strach zo zlyhania prinútil prestať hrať.

Chce, aby sme využili to, čo nám dal a mali odvahu s tým niečo urobiť. Aby sme skúsili urobiť dobro aj vtedy, keď nevieme, ako to dopadne. Aby sme sa nebáli ozvať človeku, ktorý zostáva sám, pomôcť tam, kde to niekto potrebuje, alebo jednoducho ukázať, kým naozaj sme. Pretože život, ktorý nám Boh zveril, nemáme iba bezpečne uchovať a jedného dňa mu ho vrátiť bez jedinej chyby. Máme ho žiť.

A možno práve toto je najdôležitejšie posolstvo dnešného evanjelia: Boh od nás nechce, aby sme mali najlepšie karty. Chce, aby sme s tými, ktoré nám dal, dokázali niečo urobiť.

Preto sa nemusíme stále porovnávať s ostatnými a riešiť, prečo niekto dostal päť talentov a ja iba jeden. Boh odo mňa nebude chcieť, aby som žil život niekoho iného, ale bude sa pýtať, čo som urobil s tým, ktorý mi zveril.

Možno teda dnes nepotrebujeme lepšie karty, ale viac dôvery. Pretože keď nám Boh dáva naše talenty, náš čas a náš život, zároveň nám hovorí: „Verím ti.“

Bratia a sestry, nezakopávajme to, čo sme dostali. Nebojme sa urobiť krok, aj keď nevieme, ako dopadne. Nebojme sa svojich chýb a prehier. A nečakajme, kým raz dostaneme lepšie karty.

Tie svoje už máme v rukách. A možno práve dnes je čas začať s nimi hrať. Nie sami, ale s dôverou v Boha, ktorý nám ich zveril.

„Dostals karty, s kterými musíš hrát.“ Tak ich nehádžme na stôl zo strachu, ale vezmime ich do rúk a s Bohom žime svoj život naplno.