Bratia a sestry!
Čo v nás vyvoláva termín koniec roka?
Koniec kalendárneho roka v niektorých z nás vyvoláva radosť, lebo sme niečo dôležité a pre nás vzácne získali. Sú i takí, ktorí sú smutní, keďže uplynulý rok bol pre nich stratový… možno stratili istoty, či blízkeho človeka. A svet ako taký má zo Silvestra jednu veľkú „žúrku“.
Zároveň nás koniec roka nabáda k určitej inventúre prežitého obdobia. Je dobré občas sa zastaviť, poohliadnuť sa za uplynulým životom a poučiť sa. Nenadarmo sa hovorí: história magistra vitae est – história je učiteľkou života.
Paul Johnson v knihe „Dejiny židovského národa“ tvrdí, že nikto nie je natoľko posadnutý dejinami svojho národa ako práve Židia. Cieľom napísania dejín Starej zmluvy bolo zaznamenať Božie pôsobenie v konkrétnych dejinách, v živote konkrétnych ľudí. V tých dávnych príbehoch sú zaznamenané momenty Božieho jednania, požehnania, taktiež aj súdu a trestu, ale aj vďačnosti a chvály.
A aj my, kresťania, máme za všetko Bohu ďakovať. Pretože keď si pripomíname Božie zásahy do našich životov, rozjasňuje nám to pohľad do budúcnosti.
Mnohokrát v živote cítime, že nielen svet sa mení ale aj my sa meníme s ním. Niektoré zmeny robíme sami, na iné zas nemáme žiaden vplyv. Dnes je vhodný čas pýtať sa: Čo je tak dôležité, aby sa to nemenilo? Čo je tak dôležité a pravdivé, aby to v našom živote zostalo nezmenené a zachované? Ako máme žiť a konať aby sme to v budúcnosti neľutovali? Mimochodom, čo vo svojom živote najviac ľutujeme? Jedna austrálska zdravotná sestra, ktorá pracuje v hospici, kde sa stará o pacientov počas posledných týždňov ich života zaznamenala svoju skúsenosť a spomína 5 vecí, ktoré umierajúci ľudia ľutujú najčastejšie.
Najčastejšia ľútosť zo všetkých, je ľútosť nad nesplnenými snami. Umierajúci často vravia: “Kiež by som mal odvahu žiť skutočne podľa seba, nie podľa toho, čo odo mňa očakávali druhí…” Koľko našich snov zostáva nesplnených. Väčšina z nás si nesplní ani polovicu z toho, čo sme chceli.
Spomínaná zdravotná sestra uvádza aj viacero povzdychov – prianí zomierajúcich – ako napríklad: prial by som si, aby som mal odvahu vyjadriť svoje city… alebo: prial by som si, aby som zostal v kontakte so svojimi priateľmi… Mnohí totiž boli natoľko zaujatí vlastnými životmi, že nechali staré priateľstvá, či vlastnú rodinu stranou. Neskôr ľutovali, že do priateľov a rodiny neinvestovali toľko času a úsilia, ako to bolo potrebné. Posledným najčastejším prianím umierajúcich bolo, že by si priali byť šťastnejšími. Mnohí si totiž až do konca akoby neuvedomovali, že šťastie je v podstate voľba. Títo ľudia väčšinou zostali pripútaní k starým vzorom správania a chovania. Obava zo zmeny ich viedla k tomu, aby sebe i druhým predstierali, že sú spokojní, zatiaľ čo hlboko vo vnútri to tak vôbec necítili.
Drahí veriaci čo zatiaľ najviac ľutujeme my v živote? Čo by sme chceli dosiahnuť predtým, než zomrieme? Je napísané, že čo človek zaseje, to bude aj žať. Myslím si, že to platí v dobrom i zlom.
Svet sa mení a my s ním. Iba Kristus sa nemení je ten istý, včera, dnes i naveky (por: Hebr 12, 8). On je stály a pravdivý. Nie je náladový. Čo sľúbil, to aj splní. Je verný. A toto by sme si mali uvedomiť všetci na konci roka. On je verný stále. Stojí pri nás stále, či sme smutní, radostní, verní, či neverní.
Bratia a sestry, koniec kalendárneho roka v niektorých nás môže vyvolávať radosť, či smútok. Ale všetci by sme mali ďakovať Bohu za dary, milosti, a za Jeho vernosť.