Bratia a sestry, toľké plytvanie! Toľká rozhadzovačnosť! Toľká márnotratnosť a nešetrnosť! Áno, aj na toto myslia alebo o tom hovoria mnohí, ktorí sa dívajú na pompéznu výzdobu barokových kostolov a stavby ako napríklad chrám sv. Petra v Ríme, v Lurdoch, vo Fatime a iné. Nejeden človek, keď sa zahľadí na krásu nádherne zdobených stien, pozlátených oltárov či krstiteľníc, je na jednej strane užasnutý, na druhej strane si možno pomyslí – tak ako aj učeníci v dnešnom prečítanom texte : Načo takéto plytvanie? Zlato, mramor a lesk … Načo takáto prehnaná hojnosť?

Nakoniec, nemusí sa to týkať len chrámovej výzdoby. Pozrime sa len na to, koľko kostolov celkovo je na Slovensku! Veď sa jedná o vyše štyri tisíc stavieb! Nejeden si položí otázku: Načo je cirkvi taký obrovský majetok  pre tých málo ľudí, ktorí pravidelne chodia do kostola? Nie sú to všetko úplne zle nasmerované investície? „Toto si môže dovoliť iba cirkev!“  takéto, a podobné zlomyseľné poznámky  počúvame dosť často.

Je všeobecne známe, že táto problematika siaha hlboko do minulosti. Otázka o prehnanom plytvaní v cirkvi je zrejme prvýkrát postavená práve v udalosti, o ktorej sme čítali. Načo premrhať tak vzácny olej? V rôznych obmenách sa táto pripomienka na adresu cirkvi odvtedy objavuje  veľmi často. V našej dobe možno ešte oveľa častejšie. Ľudia sú hákliví, čo sa týka problematiky financovania cirkvi štátom. I keď pravda je taká, že štát u nás cirkev nefinancuje na 100% ako si to mnohí myslia. Štát prispieva na platy duchovných a na chod a fungovanie biskupských úradov. Cirkevné charity, zariadenia pre starých a chorých ľudí, vzdelávacie a záujmové spolky si svoju réžiu platia zo zbierok a milodarov.

Nemohla sa teda hodnota tohto drahocenného oleja využiť  nejako zmysluplnejšie? Dnes by sme sa možno spýtali: Nemohli by sa peniaze, ktoré idú zo štátneho rozpočtu na cirkev použiť radšej na zlepšenie podmienok v zdravotníctve, školstve, na zvýšenie dôchodkov, kultúru alebo šport? Takéto názory sa nám, duchovným, ktorých príjem je priamo viazaný na podporu cirkvi štátom, nepočúvajú ľahko. Nie je to príjemné, keď si v tejto spoločnosti pripadáte ako niekto, na koho štát “plytve”. V každom prípade nás – ako cirkev – vedú takéto názory k tomu, aby sme veľmi starostlivo, uvážene a zodpovedne nakladali s finančnými prostriedkami, ktoré máme k dispozícii. Teda aby sme neplytvali na zbytočnosti, ale využívali financie maximálne efektívne. Myslím si, že práve o toto išlo aj učeníkom. V tomto zmysle by sme sa preto nad nimi nemali pohoršovať. Skúsme to brať tak, že to mysleli dobre a nijako sa pritom nechceli dotknúť, ani uraziť Krista.

Lenže, celá vec má aj iný rozmer, na ktorú nehodno zabudnúť.  Jednu vec pri všetkej tej efektívnosti či šporovlivosti musíme mať na pamäti: Plytvanie tej ženy v Betánii úzko súvisí s „plytvaním“ samotného Boha, ktoré sa deje v dare a obeti jeho jednorodeného Syna za tento svet a všetkých ľudí. Ináč povedané: nám je neraz ľúto vzdať sa aj maličkostí pre oslavu svätého Boha. Preto, aby sme aj takýmto spôsobom vyjadrili svoju vďačnosť voči Nemu. Pán Boh však neľutoval vzdať sa toho najcennejšieho, čo mal, pre nás – kvôli nám, hriešnikom.

Žena z dnešného evanjelia, ktorou jej okolie zrejme opovrhovalo, dáva lekciu všetkým. teda aj nám. Lekciu o „efektívnom použití dotácie.

Drahí bratia, milé sestry, začal som tento svoj príhovor o pompéznej výzdobe barokových kostolov. Zlato a striebro, či výzdoba v našich chrámoch tu stále má svoj hlboký význam: Všetko naše pozemské „plytvanie“ sa nikdy nevyrovná Božiemu plytvaniu na nás. Všetko naše pozemské „plytvanie“ sa nikdy nevyrovná tomu ako Boh „plytval“ životom svojho vlastného Syna, len aby nám dal večnosť.

Ovocie tohto Božieho „plytvania“ dnes môžeme efektívne a s úžitkom prijímať i my. Je to ovocie tela a krvi Pána Ježiša, ktorý neváhal plytvať samým sebou a stratiť samého seba kvôli nám. Kiežby toto Ježišovo plytvanie, kiežby táto Jeho strata kvôli nám, nás viedla k tomu, aby sme i my dokázali samých seba strácať pre Boha i pre službu naším blížnym.

Amen.