Drahá smútiaca rodina, priatelia, známi, bratia a sestry!

Všetkých nás, ktorý sme sa tu dnes zišli, zasiahla správa o smrti Laury. Všetci sme prekvapení a preniknutí bolesťou nad jej odchodom.

V 21 roku odchádza človek plný života, nápadov. Jej skorý odchod nás núti uvedomiť si, že smrť sa dotýka všetkých nás.

Pri odchode mladého človeka z tohto sveta si kladieme otázku: Prečo? Prečo sa to stalo? Snažíme sa v tom všetkom nešťastí vidieť aspoň nejaký dôvod alebo zmysel. No väčšinou nijakú logickú odpoveď nenachádzame. Ostáva nám iba pocit bezradnosti. Tak radi by sme chceli vrátili čas, avšak to nie je možné. Nedá sa to. Môžeme len jedno – prijať realitu

Dnes, keď stojíme pri rakve Vašej dcéry Laury, chceme znášať vašu bolesť, ktorú prežívate vo svojom srdci. Stojíme tu s Vami a len ticho prežívame bolesť. Nič viac Vám nemôžeme dať. Nemôžeme a nevieme odpovedať na otázky, Prečo?

Človek často si môže klásť takéto otázky, alebo poukazovať na akúsi nespravodlivosť, či krivdu, ktorá sa v jej živote udiala. Áno, Božie cesty a zámery s nami sú niekedy zvláštne a nepochopiteľné.

A ani priateľstvo s Ježišom nemusí nutne zabrániť nešťastiu v našom živote. Ani naša viera v Neho nás nemusí ochrániť pred zlým osudom. Dnes to jasne vidíme aj na rodine Márie, Marty a Lazára. Priateľstvo s Ježišom a viera v Neho nám však môžu pomôcť prekonať a zvládnuť akékoľvek nešťastie, súženie a pohromu v našom živote. Viera sestier v Ježišove slová vzkriesila ich mŕtveho brata. Takáto pevná a neochvejná viera v Ježišove slová o vzkriesení a živote vzkriesi aj Lauru! Bolo tomu tak vtedy a bude tomu tak aj v posledný deň. Iba nestrácajme vieru. Neodháňajme od seba Boha, lebo potom naozaj ostaneme so svojim nešťastím sami!

Ježiš v evanjeliu neostal chladný. Evanjelista Ján píše, že Ježiš zaplakal pri hrobe svojho priateľa. Áno, Pán Ježiš plače vždy, keď nešťastie doľahne aj na nás. Plače vždy vtedy, keď trpíme, keď na poslednej ceste odprevádzame svojich drahých zosnulých. Plače aj dnes pri rozlúčke. Nie je Mu to jedno. To, že Ježiš s nami hlboko súcití, je úžasné. No keby si bol pri Lazárovom hrobe iba poplakal a šiel by ďalej po svojom, veľmi by to sestrám nepomohlo.

Bratia a sestry, jeden môj známy si symbolicky – v deň pohrebu svojho priateľa, vymazával v mobile jeho číslo. Meno si tam však ponechal. Keď som sa ho opýtal, prečo to robí, odpovedal: „číslo už nepotrebujem, zavolať  už nemôžem, ale meno tam zostáva, lebo vždy keď pozriem do telefónu a nájdem tam jeho meno, spomeniem si na všetko, čím prispel do môjho života“.

Aj my si dnes musíme vymazať zo svojich životov jedno číslo, na ktoré sa už nedovoláme, na ktorom sa nám už neozve známy hlas. Laura  nám už neodpovie. Ale jej  meno zostáva v nás, v srdciach jej najbližších a všetkých nás, ktorí sme ju poznali a mali radi.

Dnes, ale aj vždy, keď si na ňu spomenieme, môžeme premýšľať nad tým, čím pre nás bola, akú stopu zanechala  v našom  živote.

Drahá smútiaca rodina, bratia a sestry. Dnes, keď odprevádzame Lauru, ktorá opustila tento svet plačeme – sme smutní pretože sa lúčime s mladým človekom, ktorý mal život pred sebou. Všetci dobre vieme, že aj Ježiš zomrel mladý a otázky, ktoré máme v našich mysliach, si možno kládla aj Ježišova matka. Nikto jej nevedel odpovedať na bolesť, ktorú prežívala.

Dnes Vám drahá rodina, nevieme pomôcť. Dnes chceme byť s vami, stáť pri Vás, stáť pri vašej bolesti a spolucítiť s vami.

Aj samotný Boh prišiel o svojho syna, aj On tu chce s Vami dnes byť, aj On cíti vašu bolesť. Chce nám všetkým povedať  – Som tu a stojím pri Vás.