Kardinál Tomášek, v rozhovore pre francúzsky katolícky denník „La Croix“, na otázku, čo by chcel špeciálne povedať čitateľom, odpovedal: „Tri veci. Ten kto pracuje pre Božie Kráľovstvo, robí mnoho. Kto sa modlí za Božie kráľovstvo, robí viac. Ten, kto trpí pre Božie Kráľovstvo, ako ukrižovaný Kristus, robí všetko“.

V dnešnom Evanjeliu Kristus stavia pred nás jednu z najťažších požiadaviek. Hovorí: “Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“ (Mk 8, 34-35).

Prijatie kríža, ktorý nás v živote stretáva, nie je ľahkou vecou. Avšak musíme dôverovať Kristovi, ktorý nám sľubuje, že ak budeme súhlasiť s krížom, prijmeme ho a pôjdeme s tým krížom za Ním, po Jeho stopách, tak On nás zavedie do života. Totiž ako príbeh Ježiša sa neskončil vo chvíli Jeho smrti na kríži, ale skončil sa slávnym zmŕtvychvstaním, tak aj naše nesenie kríža s Kristom sa neskončí bolesťou, utrpením a smrťou, ale bude zavŕšené našim zmŕtvychvstaním.

Náuka Ježiša o potrebe zaprieť sa a niesť kríž sa overuje v živote. Všetko, totiž čo je cenné, šľachetné a pekné, rodí sa zvyčajne za cenu obetí a bolesti. Vezmime si napríklad utrpenie matky, ktorá v bolestiach rodí svoje dieťa, po narodení zabúda na prežité utrpenie a plače od šťastia, pretože sa narodil nový človek.

Nakoniec, načo hľadať mimoriadne príklady? Vezmime si každodenný život. Koľko ráz musí matka v noci vstávať ku svojmu dieťaťu, aby ho nakŕmila alebo bdela pri ňom, keď je choré. Či to nie je príklad vzatia svojho kríža každý deň a nasledovanie Krista?

A otec, ktorý ťažko pracuje preto, aby uživil svoju rodinu, či neberie svoj ťažký kríž každý deň a nenasleduje Krista? To isté môžeme povedať o každom z nás, ak sa usilujeme solídne plniť povolanie, ktoré nám Boh zveril.

Samozrejme, že sú ľahšie a ťažšie kríže. Určite bude veľmi ťažko mladej žene niesť kríž a nasledovať Krista, keď bola zranená a zavrhnutá človekom, ktorého hlboko milovala. Ťažko je staršiemu človeku, otcovi či matke vziať svoj kríž a ísť za Kristom, keď ich vlastné deti dali do starobinca. Ťažko je žene a matke niesť za Kristom kríž opilstva jej muža, stálych výstupov a neprespaných nocí. Ako ťažko je mladému človeku vziať kríž svojho zmrzačenia a ísť za Kristom vtedy, keď dôvodom toho zmrzačenia bolo to, že ho zrazilo auto, ktoré viedol opitý šofér.

Veľmi ťažko je prijať v našom živote to, čo je pre nás nepochopiteľné, ťažké a nie vždy logické. Bolesť každodenných problémov, starostí, chorôb, zmrzačenia, zranenia zo strany najbližších, straty práce… Prijať kríž slabosti nášho vlastného charakteru, sužujúcich nás pokušení a zlozvykov, kríž staroby a mnoho iných utrpení nášho každodenného života.

K tomu, aby sme sa nebúrili proti krížu, ale aby sme ho prijali mužne, je potrebná hlboká viera. Keď nám teda príde v živote niesť ťažký kríž, odhodlajme sa na veľký akt viery a modlime sa k Bohu týmto spôsobom: Bože, neviem, z akého dôvodu si zoslal na mňa tento kríž, avšak prijmem ho a ponesiem, pretože Tvoj Syn, Ježiš Kristus, povedal, že ho mám niesť“.

Na Krista, nášho Majstra v nesení kríža, obráťme sa slovami írskej modlitby z IX. storočia: „Kríž, buď mojou silou. Veď ku Kráľovi nebies. Značím znakom kríža moju krajinu, farnosť, Cirkev, celý svet. Nech nám pomáha znak kríža v tomto i budúcom živote. Chráň nás znak kríža proti nebezpečenstvám. Ochraňuj nás od nôh po hlavy. Buď s nami kríž až do posledného dňa. Značím znakom kríža moju tvár i moje srdce“.