“Lebo ak vy odpustíte ľudom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí“

Myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že každému z nás sa stala nejaká krivda. Menšia či väčšia. Možno nás niekto urazil, možno ublížil slovne a čo horšie i fyzicky. Tých podôb môže byť nespočetné množstvo. Čo však s tým?

Prichádza urazenie, bolesť. Každopádne nech sa na to pozrieme z akéhokoľvek uhla sme dotknutí len my. Často na to myslíme, prečo sa to stalo, prečo mi tak ublížil? Neustále sa v tom hrabeme. A opäť sme pri tom istom – len my.

Pri všetkých týchto skúsenostiach je podstatné uvedomiť si jednu vec. Trápime sa my. Je veľmi pravdepodobné, že ten čo nám to spôsobil, nech to už bolo čokoľvek, zrejme na to nemyslí a je mu to jedno. V najlepšom prípade sa príde ospravedlniť. To je ten šťastnejší koniec, avšak posledný krok musíme spraviť aj tak my.

A to – odpustiť. Základ je v slove PUSTIŤ! Veľa ľudí má s tým veľký problém. Škodia len sebe. Tým, že sa na niekoho hneváme, že sme urazení, že niekoho nenávidíme – škodíme len sebe a to veľmi. Pochopme jedno – neškodíme tým, čo to spôsobili – škodíme sebe.

Musíme si zapamätať, že minulosť nezmeníme, tá je preč! škodíme len sebe! nič s tým nevyriešime!

Viem nie je to ľahké, hlavne keď to bolí, ale odpustenie je oslobodzujúce. Keď sa to naučíme posunieme sa v živote dopredu. Odpustiť nepriateľom jenajťažšie, ale tam začína kresťanstvo

Čo odpustením získam? Ježiš v evanjeliu hovorí, že ak ja odpustím druhým, aj nebeský otec odpusti nám. Odpustením získam odpustenie svojich hriechov.

Lewis Smedes povedal, že odpustenie je akoby sme prepustili väzňa na slobodu. A zistili, že tým väzňom sme boli my… Konkrétne, boli sme väzňom svojho hnevu, nenávisti.

Odpustenie… Také veľmi zvláštne slovo v slovníku dnešného človeka… Ako keby to patrilo do minulosti. Dnes sa považuje možno aj za slabosť, ak niekto niekomu niečo odpustí. Dnešný svet nepozná poriadne slovo odpustenie.

Mnohokrát svet má predstavu, že odpustenie je prejav citov. Teda – že aby sme niekomu chceli a mohli odpustiť, musíme mať ku nemu vytvorený nejaký pozitívny vzťah. Pravda je taká, že odpustenie nie je citový prejav. Známy kňaz Elias Vella hovorí: “Odpustenie nie je emócia ale rozhodnutie.”Teda nie to, že niekoho mám rád, a preto mu odpúšťam. Je to rozhodnutie: “Ja teraz, v tejto chvíli, odpúšťam tomu a tomu človeku, že mi ublížil nejakým spôsobom.” Je to rozhodnutie o tom, že mu už ďalej nebudem pripomínať jeho pád, zlobu, ale odpustím mu. Odpustenie je však práve preto náročné, lebo mnoho razy nám city hrajú prednejšiu úlohu ako náš rozum. City sa totiž môžu prejavovať v podobe lásky, ale aj nenávisti. A odpustenie je práve o tom, aby som zabránil prejavu svojho hnevu a nenávisti voči človeku, ktorý mi ublížil, a rozumom kontroloval svoje správanie. Preto ide o rozhodnutie, nie o cit.

A preto nie je vecou slabosti, ak človek odpúšťa, ale naopak – je to prejav veľkej sily a vnútornej energie, ale i veľmi ľudského postoja, ktorý môže napomôcť napredovať človeku, ktorému práve odpúšťame, a napomáha aj nám k väčšej trpezlivosti a vnútornému pokoju.

Bratia a sestry, kto sa nenaučí odpúšťať, nepocíti, čo je skutočný vnútorný pokoj. Iba človek, ktorý sa naučil odpúšťať, spoznáva hodnotu vnútorného pokoja. A iba taký človek získa odpustenie u Boha za svoje prečiny.