Drahá smútiaca rodina, priatelia, známy, bratia a sestry!
Všetkých nás, ktorí sme sa tu dnes zišli, zasiahla správa o smrti vášho syna. Všetci sme prekvapení a preniknutí bolesťou nad jeho odchodom. V 26 rokoch odchádza človek plný života, nápadov. Jeho skorý odchod nás núti uvedomiť si, že smrť sa dotýka všetkých nás, či sme mladí, alebo starí.
Pri odchode mladého človeka z tohto sveta, si kladieme otázky – Prečo? Prečo sa to stalo? Snažíme sa v tom všetkom nešťastí vidieť aspoň nejaký dôvod alebo zmysel. No väčšinou nijakú logickú odpoveď nenachádzame. Ostáva nám iba pocit absolútnej bezradnosti. Tak radi by sme chceli vrátiť čas, avšak to nie je možné. Nedá sa to. Môžeme len jedno – prijať túto realitu a naučiť sa s ňou žiť. (V takejto situácii sa človek ani na nič lepšie nezmôže. My ostatní, v tejto chvíli, môžeme len prejaviť sústrasť a plakať s rodinou. Viac urobiť nemôžeme, akokoľvek by sme chceli.)
Dnes, keď stojíme pri rakve vášho syna, chceme spolu s vami niesť vašu bolesť, ktorú prežívate vo svojom srdci. Stojíme tu s vami a v tichu prežívame bolesť. Nič viac vám v tejto chvíli nemôžeme dať. Nemôžeme a nevieme odpovedať na otázky – Prečo? Prečo musel zomrieť tak skoro? – na ktoré sa teraz možno všetci pýtame.
Človek si často kladie takéto otázky, alebo poukazuje na akúsi nespravodlivosť, či krivdu, ktorá sa v jeho živote stala. Áno, Božie cesty a zámery s nami sú niekedy zvláštne a nepochopiteľné.
A ani priateľstvo s Ježišom nemusí nutne zabrániť nešťastiu v našom živote. Ani naša viera v Neho nás nemusí ochrániť pred zlým osudom. Dnes to jasne vidíme aj na rodine Márie, Marty a Lazára. Priateľstvo s Ježišom a viera v Neho nám však môžu pomôcť prekonať a zvládnuť akékoľvek nešťastie, súženie a pohromu v našom živote. Viera sestier v Ježišove slová vzkriesila ich mŕtveho brata. Takáto pevná a neochvejná viera v Ježišove slová o vzkriesení a živote vzkriesi aj vášho syna Lukáša! Bolo tomu tak vtedy a bude tomu tak aj v posledný deň. Nestrácajme vieru. Neodháňajme od seba Boha, lebo potom naozaj ostaneme so svojim nešťastím sami!
Ježiš v evanjeliu neostal chladný. Evanjelista Ján píše, že Ježiš zaplakal pri hrobe svojho priateľa. Áno, Pán Ježiš plače vždy, keď nešťastie doľahne aj na nás. Plače vždy vtedy, keď trpíme, keď na poslednej ceste odprevádzame svojich drahých zosnulých. Plače aj dnes pri rozlúčke s Lukášom. Nie je Mu to jedno. To, že Ježiš s nami hlboko súcití, je úžasné. No keby si vtedy pri Lazárovom hrobe iba poplakal a šiel by ďalej po svojom, veľmi by to sestrám nepomohlo.
Bratia a sestry, jeden môj známy si symbolicky – v deň pohrebu svojho priateľa – vymazával v mobile jeho číslo. Meno si tam však ponechal. Keď som sa ho opýtal, prečo to robí, odpovedal: „číslo už nepotrebujem, zavolať už nemôžem, ale meno tam zostáva, lebo vždy keď pozriem do telefónu a nájdem tam jeho meno, spomeniem si na všetko, čím prispel do môjho života“.
Aj my si dnes musíme vymazať zo svojich životov jedno číslo, na ktoré sa už nedovoláme, na ktorom sa nám už neozve známy hlas. Lukáš nám už neodpovie. Ale jeho meno zostáva v nás, v srdciach jeho najbližších a všetkých nás, ktorí sme ho poznali a mali radi.
Dnes a kedykoľvek si naňho spomenieme, môžeme premýšľať nad tým, čím pre nás Lukáš bol, akú stopu zanechal v našom živote.
Drahá smútiaca rodina, bratia a sestry. Dnes, keď odprevádzame Lukáša, ktorý opustil tento svet, plačeme – sme smutní – pretože sa lúčime s mladým človekom, ktorý mal život pred sebou. Všetci dobre vieme, že aj Ježiš zomrel mladý a otázky, ktoré máme v našich mysliach, si možno kládla aj Ježišova matka. Nikto jej nevedel odpovedať na bolesť, ktorú prežívala.
Dnes Vám drahá rodina, nevieme pomôcť. Dnes chceme byť s vami, stáť pri vás, stáť pri vás vo vašej bolesti a spolucítiť s vami.
Aj samotný Boh prišiel o svojho Syna, aj On tu chce s vami dnes byť, aj On cíti vašu bolesť. Chce nám všetkým povedať: Som tu a stojím pri vás.