Bratia a sestry! „Ja nič proti nemu nemám, ale…“
“Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame…” Tieto slová denne prednášame v modlitbe Pána a možno tak často, že si už ani neuvedomujeme ich dosah na náš život. Vieme, že máme odpúšťať a v myšlienkach to tak aj robíme, ale necítime pokoj. Hnev a túžba po pomste sa stále vracajú.

V evanjeliu nás Ježiš upozorňuje na skutočnosť, že máme „odpustiť zo srdca každý svojmu bratovi.“ (porov. Mt 18, 35) Žijeme v sieti rôznych vzťahov – rodinných, spoločenských, politických, medzinárodných, cirkevných a iných, kde sa nedá vyhnúť tomu, aby sme sa vzájomne nezraňovali. Sused raní suseda, brat brata, manžel manželku, otec syna, syn otca, nadriadený podriadeného, nevesta svokru, či svokra nevestu, Slovák Maďara, biely čierneho, atď. Koľko našich vzťahov je poznačených neodpustením. „Ja nič proti nemu nemám, ale…“ Predovšetkým platí, že odpustenie previnení sa priamo dotýka každého z nás.

Vo Svätom písme nájdeme aj návod na odpustenie: „Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4, 26) „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar.“ (Mt 5, 23 – 24)

Aby sme však dokázali druhému naozaj odpustiť, najprv si sami v sebe musíme uznať, že sme hriešni a potrebujeme odpustenie. V 1 Jánovom liste čítame: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda.“ (1 Jn 1, 8) Často posudzujeme druhých z pozície sudcu. Vidíme ich chyby, jej vážnosť, poznáme zákony, ktoré chránia ľudí. Ak súdime spravodlivo, musíme čin odsúdiť.

Predstavme si však úplne inú situáciu. Ten, kto sa dopustil chyby, som ja sám. A odpustiť dokážem iba vtedy, ak si priznám, že na prvom mieste ja sám potrebujem odpustenie.

Toto má dôsledky na chápanie sviatosti zmierenia v Cirkvi, ale i na postoj jednotlivcov k ostatným ľuďom. Cirkev si uvedomuje, že sprostredkúva a darúva odpustenie. Bez odpustenia by nebola Cirkvou. V skutočnosti rastie stálym odpúšťaním hriechov, prijímaním hriešnikov do svojho stredu. Aj Cirkev potrebuje odpustenie, pretože spoločenstvo Cirkvi netvoria len dokonalí ľudia. Chybná je predstava, kde sa každý najprv musí očistiť a potom môže vstúpiť do Cirkvi. V Cirkvi prebieha ustavičný proces očisťovania, keď si vzájomne ponúkame odpustenie a robíme pokánie aj za druhých. V tom je jej dynamizmus.

To, čo sa deje v Cirkvi, platí aj pre každé malé kresťanské spoločenstvo. Ak sa v rodine vyskytne bolestné nedorozumenie, láska jednotlivých členov ho prekoná odpustením. Pokoj srdca plynie z istoty, že sa mi odpustilo, tak ako aj ja odpustím iným. Rodina je škola odpúšťania a jej model si odnášame ďalej do života. Rodič je prvým príkladom odpúšťania. Netreba vždy slová. Deti vidia, ako sa rodičia správajú voči sebe navzájom, k druhým i k deťom. Nie je hanbou, ak si rodič pripustí vlastnú chybu a prizná ju pred partnerom či dokonca pred dieťaťom. Väčšina našich hriechov sú totiž previnenia voči najbližším.

O odpúšťaní hovorí nasledujúca skúsenosť: „Vyrastala som v rodine, do ktorej prirodzene patrili aj starí rodičia. Spomínam si na krásne detstvo v kruhu veľkej rodiny. Starý otec bol vášnivý rybár i hubár a na staré kolená aj záhradkár. Chodievali sme na spoločné výlety do prírody. Pamätám si na jeho zvláštny humor. Niekedy ma dohnal až k slzám. Mali sme radi starých rodičov. Až oveľa neskôr som sa dozvedela, že starý otec bol alkoholik a v mladosti pripravil nejednu ťažkú chvíľu manželke i deťom. Moja mama však o ňom nikdy zle nerozprávala, chránila náš detský svet, no zároveň aj dôstojnosť dedka a náš obraz o ňom. Vždy nám zdôrazňovala: ´Veľká láska zakrýva množstvo hriechov´.“

Niekedy sa zdá, že je nemožné stále odpúšťať a trpezlivo znášať príkorie. Niektorí kresťania nedokážu zniesť trpkosti zo strany istých osôb a neustále šomrú. Tvrdia, že musia s nimi ukončiť vzťah, aby mali konečne pokoj. Bez odpúšťajúcej lásky sme však len pokrytcami. Hoci by sme aj celý majetok rozdali ako almužnu, denne boli na svätej omši a prijímali Oltárnu sviatosť, bez odpúšťania a trpezlivosti v súžení nepokročíme v láske.

Niekedy si myslíme, že v odpúšťaní je čosi ponižujúce, pretože každá urážka vzbudzuje chuť a právo pomstiť sa. Myšlienka na pomstu však človeka znepokojuje, zožiera mu organizmus zvnútra a pripletie sa ku každej inej myšlienke. Zlo, ktoré prenikne do srdca, je možné odstrániť iba odpustením. Človek, ktorý neodpustil, ťažko sa modlí v pokoji. Avšak ten, kto v srdci odpustil, sám seba oslobodil od pút hnevu, či nenávistí a jeho srdce zaplaví opravdivý pokoj. Kto odpúšťa blížnemu, očisťuje sám seba a vnútorne rastie. Odpúšťa spolu s Bohom.

Bratia a sestry, všetci dobre poznáme tie pocity, keď sme sa previnili voči druhému a urobili niečo nesprávne. Možnože v tej chvíli sme mali pocit viny a zároveň aj túžbu, aby nám bolo odpustené. Skúsme hlboko v srdci odpúšťať druhým, ak sa voči nám previnili. Amen.