Bratia a sestry, v jednom z kostolov v Norimbergu je slávny sarkofág sv. Sebalda. Umelecky zhotovené sochy zo Starého i Nového zákona tvoria jednu kompozíciu. Centrálnou sochou, spájajúcou ich do celku, je postava Krista. Ak by túto sochu z kompozície demontovali, tak sa celok rozpadne. Tento obraz je symbolom pravdy viery, že v centre nášho náboženstva i celého sveta stojí Kristus. On dáva zmysel všetkému.

V dnešnom evanjeliu Kristus sám potvrdzuje, že je spojovníkom medzi Starým a Novým Zákonom. V príbehu počujeme, ako Ježiš vyvádza troch apoštolov na horu Tábor a zázračným spôsobom sa v ich prítomnosti premieňa: „Tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním“. (por. Mt 17, 1-3). Nevieme, čo bolo témou ich rozhovoru a nepočul ho ani Peter, ale uchvátený touto víziou zvolal: „Pane, dobre je nám tu“. (Mt 17,4b) Túžil vybudovať na mieste tri stánky a zostať tam.

Tento Petrov monológ prerušil Boh: „Z oblaku zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho!“. (Mt 17,5b) Tieto slová boli adresované Petrovi, Jakubovi a Jánovi. Od tejto chvíle už Mojžiš a Eliáš nie sú predstaviteľmi Zákona, ale „milovaný Syn“ Boha. Jeho majú počúvať. Zjavenie Ježiša v Božskej podobe posilnilo vieru apoštolov a určite si túto udalosť pamätali až do konca života.

Neskôr, asi po desiatich rokoch od tejto udalosti, ju apoštol Peter spomína vo svojich listoch: „Veď sme nesledovali vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby. On dostal od Boha Otca česť a slávu, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: „Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie.“  (2 Pt 1, 16-17).

Podobne ako traja apoštoli, aj my zažívame prítomnosť Boha v živote. Možno sa to nedeje spôsobom, ako sme to dnes čítali v evanjeliu. My sa môžeme stretávať s Bohom v modlitbe, či v obetovaní sa pre druhých. Keď sa usilujeme milovať svojich blížnych a slúžiť im, vždy sa nám Boh stáva bližším.

Kedysi Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána, dnes chce zobrať aj nás všetkých „na vysoký vrch do samoty“ (Mt 17, 1). Evanjeliá neboli napísané iba preto, aby sme ich čítali, ale aj preto, aby boli znovu prežívané. Aj nám je dnes daná výnimočná príležitosť prežiť to, čo zakúsili títo traja učeníci.

Premenenie Pána, je udalosťou, ktorá sa nás všetkých dotýka zblízka. Vysoký vrch, na ktorý Ježiš zobral troch apoštolov, je oknom do našej budúcnosti. Ježiš nás uisťuje, že aj naše telo sa jedného dňa premení. Telo bolo stvorené Bohom a je, spolu s našou dušou, predurčené k osláveniu. Boh stvoril tieto dva elementy v hlbokej jednote.

Dnešný sviatok nám chce povedať veľmi dôležitú vec. Premenenie nášho tela a duše nenastane iba „v posledný deň“ počas „zmŕtvychvstania“, ale premena sa môže uskutočňovať každý deň. Počas modlitby! Prečo išiel Ježiš na vrch? Aby sa premenil? Nie. Vyšiel na horu, „aby sa modlil“.

Každý človek, ktorý sa modlí, prechádza premenou. Zažije ju na svojej vlastnej „hore“, na ktorú môžem vystúpiť každé ráno a kedykoľvek počas dňa. Na tomto mieste môže urobiť zo svojho srdca stan, v ktorom príjme Ježiša.

Prichádzajme na „horu modlitby“ každý deň, pretože iba na tomto mieste môžeme zažiť slávu, ktorá nás čaká vo večnosti. Amen.