Bratia a sestry, hnev a pomsta tvoria v medziľudských vzťahoch začarovaný kruh.

Zaujímavé je, že hoci o tom ľudia dobre vedia, predsa sa dokážu hnevať, súdiť a plánovať pomstu. Dokážu to aj tí, ktorí sa hlásia ku Kristovi. Prečo? Zaiste preto, že počúvať v chráme  evanjelium a skutočne sa snažiť podľa neho žiť, sú dve odlišné  veci.

Ježiš k nám  nehovorí len preto, aby sme  iba počúvali, ale najmä preto, aby sme jeho slovo uskutočňovali v živote. Žiaľ, nájdu sa aj  takí veriaci, ktorí svojmu kňazovi priamo povedia: „Otče, už nekážte toľko o tom, aby sme sa nehnevali a aby sme milovali nepriateľov.

Upozorňovať ľudí, aby sa milovali navzájom nie je výmysel kňaza – je to tvrdá požiadavka samého Krista.

Evanjelium nám jasne hovorí, aby sme milovali aj svojich nepriateľov a aby sme im robili dobre.

Milovať, dobre robiť, modliť sa za tých, čo vás potupujú… Nie je to ľahké. Už Tertulian povedal: „Milovať priateľov – to dokážu všetci, ale milovať nepriateľa – to dokáže len kresťan.” Podľa lásky k nepriateľom poznáme, či je naše kresťanstvo pravé, alebo  len “matrikové”.

Až vtedy sme pravdivými kresťanmi, keď vieme odpustiť svojim nepriateľom a vieme ich milovať. Ak sa niekto z nás ešte hnevá a túži po pomste, tak je ešte veľmi ďaleko od Krista. Aj keď je pokrstený, tento hnev a túžba po pomste svedčia o tom, že ešte stále nežije svoje kresťanstvo.

Ježiš zrušil pomstu. Už neplatí: „Oko za oko, zub za zub.“ – platí to, čo povedal Ježiš: „Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, modlite sa za tých, čo vás potupujú!”.

Pán Ježiš nás varuje pred hnevom, lebo on veľmi dobre vie, že hnev prináša veľké nešťastie každému, kto preň nechá vo svojom srdci miesto.

A preto nás tak veľmi povzbudzuje k odpúšťaniu, lebo odpúšťanie prináša do nášho srdca veľkú radosť.

V jednej dedine sa dvaja susedia dlhé roky hnevali. Aj svoje deti vychovávali v nenávisti. Darmo ich mnohí napomínali, aby sa zmierili. Ich srdcia boli tvrdé ako kamene. Jeden z nich veľmi vážne ochorel. Dal si zavolať kňaza. Ten prišiel, vyspovedal ho a potom zavolal domácich. Chorý poslal svoju manželku, aby zavolala suseda, lebo sa s ním chce zmieriť skôr, ako prijme do svojho srdca Pána Ježiša.

Manželka odišla a hoci tam bola veľmi dlho, nakoniec prišla bez suseda. Potom išiel syn, prosil ho, aby prišiel k posteli zomierajúceho, aby sa s ním zmieril. Sused nechcel, ale nakoniec ho syn presvedčil. Prišiel. Podali si ruky, a pre slzy si nemohli povedať ani slovíčko. Plakali nielen oni, ale aj všetci prítomní. Boli to slzy veľkej radosti, veľkého šťastia.

Koľko je šťastia v odpustení a koľko nešťastia v hneve – to by nám mohli povedať iba tí, ktorí to sami osobne skúsili.

Na druhej strane – koľko zla už narobil hnev? A čím dlhšie trvá, tým väčšie nešťastie prináša. Preto svätý apoštol Pavol píše: „Hnevajte sa, ale nehrešte!

To znamená, že aj keď dôjde k nejakému nedorozumeniu – či už v rodine, medzi susedmi – je potrebné urobiť všetko, aby sa to mohlo čo najskôr napraviť. Odprosme a odpusťme si, aby slnko nezapadlo nad naším hnevom.

Prosme i Pannu Máriu, aby nám pomáhala vždy plniť tento vážny príkaz, ktorý Pán Ježiš zanechal.