Obrázok k článku

Zosnutie Panny Marie

Bratia a sestry, Cirkev nám dnes prikazuje pozdvihnúť oči a nasmerovať ich na Matku Ježiša Krista i našu Matku, ktorá opúšťa dočasný život a prechádza do večného života. Táto slávnosť je výzvou, aby sme si pripomenuli základné pravdy našej viery.

Prvá pravda spočíva v tom, že dočasnosť i večnosť sa spolu stretávajú. A stýkajú sa vďaka tajomstvu smrti. Smrť je vždy blízko nás. Zo začiatku človek nechápe túto pravdu. Dieťa nevidí smrť blízko seba. Avšak smrť je pri dieťati. Stačí prekročiť prah detskej nemocnice, nie len v Nitre, aby sme si uvedomili, ako blízko je smrť pri dieťati. Z toho, že ono ju nevidí – nevníma, vôbec nevyplýva, že ona nie je pri ňom. Zrelosť človeka okrem iného spočíva v tom, že on vidí blízkosť smrti. Niektorí smrť vidia a robia všetko, aby na ňu zabudli. Nechcú ju vidieť. Chcú žiť v klamstve, ďaleko od tejto základnej existenčnej pravdy. Volia si klamstvo; nahovárajú si, že smrti niet.

Iní ľudia vidia smrť a prijímajú jej dôsledky. Začínajú s ňou rátať. Treba vidieť vlastnú smrť, lebo vnímanie smrti iných je pomerne jednoduché, ale to vôbec neznamená, že človek, ktorý vidí mnoho smrtí, so smrťou ráta.

Aké sú dôsledky toho, keď rátame so smrťou, ktorá je prítomná v našom živote? Jedny sa týkajú pohľadu na dočasnosť, a iné na večnosť. Keď dočasnosť susedí tak blízko s večnosťou, stáva sa časom, ktorý treba maximálne využiť. Treba ju využiť nielen na konanie dobra, lebo je to ekonomické myslenie, nanútené súčasným svetom. Z tohto pohľadu, ak chýbajú sily, relatívna možnosť konať dobro, dočasný život sa stáva nezmyselný.

Z pohľadu Evanjelii využitie dočasného času spočíva v hromadení zásluh. A zásluhy možno získať rôznym spôsobom, nielen konaním dobra ale aj utrpením a modlitbou. Týmto spôsobom každá minúta dočasného života môže byť naplno využitá.

V jednej legende sa rozpráva o tom, ako Pán Ježiš spolu s Petrom chodili po horách a unavený sa chceli napiť. Vody však nebolo. Ale oproti nim sedel mladík. Poprosili ho o vodu, a on hovorí: – Za týmto lesíkom, hodinka cesty, je pramienok, tam sa napijete. – I odišli. Pútnici prešli kus cesty, ale boli takí unavení, že si sadli na kameň. Vtedy videli mladú ženu. I prihovorili sa. A ona povedala: – Dobre, ste unavení, poseďte si tu v tieni, a ja zabehnem a prinesiem vám vodu. – I priniesla. Keď sa napili, svätý Peter povedal Ježišovi. – Pane, teraz ju treba odmeniť za dobrý skutok, a tamtoho treba potrestať, lebo sa mu nechcelo zájsť pre vodu pre Teba. – A Pán Ježiš odpovedal takto: – Nie, nie, nie… To nie je čas odmeny a nie je čas trestu. Je to čas zásluhy.

Je to jednoduchá katechéza – výstižné rozprávanie – ktoré odhaľuje to, s čím mnoho ľudí zápasí. My by sme chceli, aby tu hneď bola odmena alebo trest. Keď nám niekto ukradne kvety, ktoré položíme na hrob, želáme mu, aby mu ochrnula ruka. Ale to ešte nie je čas trestu. Neúčtujme v dočasnosti, lebo máme pred sebou večnosť. Podobne je to s odmenou. Za dobrý skutok vykonaný ráno, by sme chceli za dve hodiny odmenu. To nie je tak. Odmena je tiež v rukách Pána Boha a môže byť udelená oveľa neskôr. Boh má k dispozícii nielen dočasnosť… On disponuje aj večnosťou. Dnes je čas zásluh. Keď z tohto pohľadu pozeráme na dočasnosť, pochopíme, že niet takých situácií, aby sme nemohli získavať zásluhy.

Otec Kolbe bol viac ako desať dní v bunkri, kde zomieral smrťou hladom. Dokonca aj v týchto podmienkach mal ešte čas na zásluhu. Mohla ňou byť tak modlitba, dobré slovo adresované spoločníkovi v nešťastí, ako aj obetovanie utrpenia, lebo zomieranie smädom patrí k najbolestnejším druhom smrti.

My sa niekedy pýtame, aký je zmysel našej staroby, keď už nevládzeme pracovať; aký je zmysel našej choroby, ktorá nám sťažuje konanie dobra. Prosím vás, aby ste si zapamätali, že je to čas zásluhy. Možno získať zásluhy, keď konáme dobro… možno ju získavať utrpením i obetovaním toho utrpenia. Možno získať zásluhu, zvlášť, keď sa modlíme na úmysel iných ľudí. To je pohľad na dočasnosť v spojení s večnosťou. Dočasnosť je založená na večnosti a odmena bude až vo večnosti – plná odmena. Radosť z konania dobra či vytrvania v utrpení, či tiež radosť z modlitby – to sú odmeny prístupné už tu, na zemi.

V pohľade na večnosť upozorňujem iba na jeden aspekt. Večnosť nie je časom nehybnosti. Slová: „Odpočinutie večné daj im Pane“, sa týkajú iba tela, ktoré je uložené v hrobe. Ono je tam pokojné. Ale v momente prekročenia prahu večnosti dostaneme od Boha veľké množstvo úloh, ktoré budeme mať vykonať. Totiž bude daný do pohybu celý mechanizmus, ktorý je v nás, a je to mechanizmus konania dobra.

Najsvätejšia Matka po prekročení prahu domu nebeského Otca vykonáva miliardy ráz viac dobra, ako vykonávala vtedy, keď bola na zemi. Vlastne taká je perspektíva nášho večného života. My tam ideme, aby sme s radosťou, v duchu opravdivej lásky, využívali naplno všetky možnosti, ktorými budeme disponovať, aby sme mohli konať dobro, zjavujúc lásku i pomáhať tým, ktorí ju budú potrebovať; hoci nasledujúcim pokoleniam, ktoré budú žiť na zemi. Celá večnosť je mimoriadne tvorivá.

Poďakujme dnes Pánu Bohu za to, že ako veriaci ľudia môžeme pokojne i odvážne pozerať na smrť, ktorá je blízko nás, že môžeme s ňou rátať a že takto vlastne môžeme vyhrať každú situáciu tu na zemi; že dokážeme pokojne pozerať na perspektívu večnosti, lebo ona je pozvaním, ktoré nám adresuje Boh, aby sme už vždy mohli konať dobro a aby sme vedeli milovať po celú večnosť. Amen.

Zdieľať na Facebooku