Obrázok k článku

Mt 22, 35-46 II.

Evanjeliový príbeh, ktorý je základom dnešnej zvesti nie je iba diskusiou o tom, ktoré prikázanie je najväčšie. Nejde tu v prvom rade ani o spor Ježiša s jeho odporcami. Ide tu o rozhovor medzi učiteľom a žiakom. Preto je tento príbeh často nazývaný aj ako akademický rozhovor. Ježiš na otázku učiteľa Zákona o tom, ktoré prikázanie v Zákone je to najväčšie, odpovedá citovaním dvoch zásadných starozákonných prikázaní o láske k Bohu (Dt. 6, 4 – 5) a k blížnym (Lv 19, 18b). To neznamená, že ostatné prikázania sa týmto spôsobom rušia alebo devalvujú. Naopak, ide o hľadisko, z ktorého možno všetky prikázania pochopiť a praktizovať, pretože nás privádza k podstate Božieho zámeru stvoriť tento svet a všetko, čo je jeho súčasťou, a tak aj k vlastnému jadru Božej vôle v tomto svete.

Pozadie, ale aj význam tejto otázky ilustruje výstižne jedna rabínska anekdota zaznamenaná v Babylonskom talmude. Ide o príbeh o dvoch významných učiteľoch Zákona, Šammajovi a Hillelovi, ktorí boli zhruba Ježišovými súčasníkmi.

Raz prišiel za Šammajom jeden pohan a povedal mu, že sa stane prozelytom, to znamená vyznávačom židovskej viery a náboženstva, pod podmienkou, že ho Šammaj dokáže naučiť celú Tóru za čas, ktorý on sám vydrží stáť na jednej nohe. Šammaj to pochopil ako jasnú provokáciu a preto ho odohnal palicou. Keď však tento pohan prišiel s rovnakou otázkou k Hillelovi, ten mu odpovedal: „Nečiň svojmu blížnemu to, čo nemáš sám rád; to je celá Tóra a ostatné je len komentár, choď a nauč sa ho“. Táto Hillelova odpoveď, známa aj ako „strieborné pravidlo“ je prirodzene variantom „zlatého pravidla“, ktoré zvestuje sám Ježiš.

Pozrime sa teda spoločne, čím sú teda tieto dve prikázania výnimočné? Tým, že Ježiš kladie dôraz na vnútornú dispozíciu, ktorou je láska k Bohu a blížnym, zostupuje až k samotným koreňom všetkých prikázaní. To nám pomáha poznať Božiu vôľu, tak ako ju zvestuje Tóra, a to v jej samom jadre. V tomto dôsledku sa vieme orientovať v živote, v každej situácii a v každom čase a poznanie Božej vôle aj reálne konať vo všetkom, čo plánujeme, čo robíme, čím sme, vždy vo vedomí, že v tom všetkom musí byť a ostať na prvom mieste Boh, nie my.

Tieto dve prikázania lásky sú a ostávajú alfou a omegou aj v našich životoch. Obe nás majú privádzať k poslušnosti voči Božej vôli, a to práve láskou, ktorej zdrojom a prameňom je sám Boh. Obe súvisia bytostne so skutočnosťou, že všetko tvorstvo patrí Bohu a všetko, čo je súčasťou Božieho stvoriteľského diela odpovedá na jeho volanie. Nie je to teda človek, kto všetko riadi a o všetkom rozhoduje.

V dnešnej dobe často vidíme medzi kresťanmi dva nezdravé extrémy. Jedným z nich je pasivita a nezáujem o problémy časného sveta. Druhým extrémom je naopak až prílišné pripútanie sa k tomuto svetu, najmä k jeho materiálnym hodnotám. Často počúvame argumentáciu, že my aj tak v našom svete nič nezmeníme, takže akákoľvek aktivita je vopred zbytočná. Starajme sa preto radšej o vlastné veci. To sú samozrejme škodlivé tendencie v živote kresťana, ktoré sú priamo v rozpore s Ježišovým príkazom byť soľou zeme a svetlom sveta. Kresťan má predsa svet meniť k lepšiemu, aj keď je okolo neho toľko zla a nespravodlivosti. Veď sa len pozrime okolo nás, ale predovšetkým na seba. Snažíme sa svoje životy čo najlepšie zabezpečiť a to hlavne z tej materiálnej stránky. To je síce prirodzené, avšak táto snaha je pre mnohých z nás pokušením, ktorému nedokážeme odolať. A odtiaľ je už iba krôčik k tomu, aby sme namiesto poslušnosti Božej vôli uprednostnili práve tieto časné veci, či už je to kariéra, vidina svetskej slávy a úspechu, túžba po peniazoch a majetkoch. S tým kráča ruka v ruke nezdravé sebavedomie, pýcha a nedostatok nezištnej lásky, ktoré žiaľ charakterizujú aj každodenný život mnohých kresťanov. Podrobujeme kritike všetko a každého v našom okolí, ale seba vynechávame. Klesáme pod ťarchou každodenných starostí, ale málokto z nás nájde v sebe odvahu zamyslieť sa dôkladne a seriózne nad príčinami tohto nezdravého stavu. Je však najvyšší čas!

Príčiny tohto stavu nachádzame v spôsobe života, kde prvoradým je túžba vlastniť, mať, nie byť. Drancujeme prírodné zdroje, náš život podriaďujeme zákonom ponuky a dopytu, teda výhradne ekonomickým vzťahom, kde tak veľmi chýbajú etické a morálne hodnoty. Naše správanie radi obhajujeme argumentáciou, že nám ide o blaho človeka, ale akosi nám uniká, že nič z toho, čo robíme, žiadna ideológia, či teórie nepomáhajú odstrániť, ba ani znížiť chudobu a biedu vo svete a to tak vo fyzickom, ako aj v duchovnom zmysle. Stále opakujeme rovnaké chyby generácií, ktoré tu boli pred nami. Snažíme sa dosiahnuť pominuteľné a zabúdame na to, čo je večné. Radi prídeme do chrámu na sv. Liturgiu alebo pomodliť sa, poprípade vypočuť si príhovor, ale ponaučenie z nej mnohokrát nerešpektujeme. Sme príliš zaťažení tým časným, pominuteľným a na večné hodnoty pre rôzne starosti všedného dňa zabúdame.

Čo teda robiť bratia a sestry? Pomôže len „zmena myslenia“, obrátenie sa k Bohu, to znamená poslušnosť lásky.

Nenechajme sa preto klamať tými, kto sa nás neustále snažia presvedčiť, že sú to iba oni, ktorí všetkému rozumejú a sú to zase iba oni, ktorí sú kompetentní riadiť nielen veci okolo nás, ale i nás, dokonca i našu vieru a jej prejavy. Ak môžem byť celkom úprimný, v očiach Boha nie sú nikým iným, než podvodnými prorokmi. Nenechajme sa preto mýliť, Boh má vo svojich rukách všetko tvorstvo a všetko, čo sa v ňom odohráva. Niet ničoho, čo by sa mohlo diať mimo jeho vôľu a on sa musel iba bezmocne prizerať. Ak chceme poznať tajomstvo požehnaného života, ako v oblasti duchovnej, tak telesnej, musíme sa začítať a hlboko zamyslieť nad slovami tohto tajomstva, ukrytého a zaznamenaného v dvoch základných textoch, ktoré tvoria vierovyznanie židovského národa, i Ježiša Krista: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca a z celej duše a z celej mysle a z celej sily. A to druhé: Milovať budeš blížneho ako seba samého. (Dt 6, 4 – 5; Lv 19, 18)

Ježišovo učenie stanovuje vysoký teologický i etický štandard. Ten sa zakladá na presvedčení, že Ježišov Otec „je jediný a niet iného, okrem neho“. Ježiš svojom prikázaním lásky k Bohu zhŕňa základné etické východiská Tóry a predstavuje princíp, na ktorého základe môžu kresťania oceňovať dedičstvo židovského Písma. Prikázanie je takisto odpoveďou na lásku, ktorú nám Boh každodenne preukazuje. Ježiš zároveň trvá na tom, že láska k Bohu a láska k blížnemu sú neoddeliteľné a napokon vytvárajú jediné veľké prikázanie. Tým však, že ich súčasne nechávame pojmovo oddelené a zdôrazňujeme, čo je prvé a čo druhé prikázanie, zabraňujeme akýmkoľvek pokusom nahradiť jedno druhým a tým aj opomenúť buď lásku k Bohu, alebo k ľuďom.

Bratia a sestry, niet preto nič väčšieho, nič dôležitejšieho, ani významnejšieho v živote. Záleží iba od nás, či sa pridáme k tým, ktorí tieto Ježišove slová príjmu ako zásadné krédo života, ktorého obsah a kvalita budú jednoznačne svedčiť o Bohu a jeho stvoriteľskom zámere, priviesť tvorstvo k dokonalosti, ktorej základom, zdrojom a podstatou je láska. Ak tak urobíme, potom nám Ježiš Kristus umožní prežiť a pocítiť skutočnú radosť zo spoločenstva, ktoré je vytvorené Božou láskou v Ježišovi Kristovi, ale zároveň sa aj vážne zamyslieť nad tým, čo znamená poslušnosť lásky a aký príklad tejto poslušnosti sa nám v našom Kristovi ponúka a k čomu nás aj zaväzuje a vyzýva. Amen.

Zdieľať na Facebooku