Drahí bratia a sestry!
Prežívame už Štvrtú nedeľu Veľkého pôstu a v úryvku zo sv. evanjelia sme počuli o dôležitej udalosti – uzdravenie posadnutého chlapca.
K Ježišovi pristúpil istý otec a povedal: „Učiteľ, priviedol som k tebe svojho syna, posadnutého nemým duchom. Povedal som tvojim učeníkom, aby ho vyhnali, ale nemohli.“ (Mk 9, 17) Ježiš pokarhal svojich učeníkov pre ich neveriace srdce a potom uzdravil chorého. Neskôr, keď s ním boli jeho učeníci osamote, pýtali sa ho, prečo to nemohli urobiť oni. Vtedy im povedal: „Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou.“ (Mk 9, 29)
Ak pozorujeme každodenný život okolo nás, niekedy musíme konštatovať, že aj ten náš je často napádaný rôznymi neduhmi a necnosťami, ktorými sťažujeme život sebe i druhým. Je to napríklad závisť, neláska, ohováranie, klebety, podkopávanie autority, či dobrého mena. Toto všetko neskôr spôsobuje, že mnohí strácajú radosť zo života, alebo dokonca chuť žiť. Ak sa niekto má dobre, závidíme mu. Ak padne do biedy a nešťastia, tak mu to ešte prajeme, veď tak mu treba, patrí mu to. Ak má niekto dobrú povesť a dobré meno, tak niečo na neho vymyslíme, aby sme ho diskreditovali. A ak je jeho život poznačený bolesťou, tak mu určite nepomôžeme a možno sa ani nenájde nik, kto by ho potešil.
Maďarský kazateľ Tihamér Tóth v jednej svojej kázni povedal: „Keď na ceste padne kôň, desiatky rúk sa spoja, aby ho postavili. Keď však padne človek do hriechu, ruky sa nepohnú.“ Či neprehovoril z duše mnohých?
Ak si to uvedomíme, potom takéto správanie nie je od Boha, ale je to posadnutosť, o ktorej Ježiš hovorí, že tento druh sa nedá vyhnať ničím iným „iba modlitbou“. Sv. Terézia hovorievala, že kto zanedbáva modlitbu, stane sa v krátkom čase zvieraťom alebo diablom. (Cesta lásky). Kto zanedbáva modlitbu, ochladne v láske k Ježišovi Kristovi. Modlitba je v tom prípade naozaj silou, ktorá nám pomôže zbaviť sa týchto nerestí života.
Hovoríme tu teda o modlitbe. Povedzme si úprimne, či sa modlíme. Či nie len vtedy, ak padneme do nešťastia a biedy?
Kňazovi sa sťažovala matka na svoju 20-ročnú dcéru, že s ňou už dlhý čas nehovorí. Veľmi ju to bolí. Ak hovoríme, že modlitba je rozhovor s Pánom Bohom, či Boha to „nebolí“, ak s ním dlhý čas nerozprávame? Na modlitbu sme si neraz zvykli ako na odrecitovanie nejakých slov, pri vyslovovaní ktorých nemyslíme na to, čo hovoríme. Preto sme svedkami toho, že do modlitby vkladáme slová, ktoré tam nepatria. Skúsme sa však pozerať na modlitbu ako na rozhovor s Bohom. Čo všetko by sme mohli povedať Bohu aj vlastnými slovami? Boli by to naše bolesti i radosti, naše prosby i vďaky.
Ľudia sa dnes už neuspokoja s čítaním cestopisov. Tie neznáme krajiny chcú navštíviť, poznať i vidieť. Aby sa dorozumeli, študujú reč a zvyky týchto národov. Čo robíme my, aby sme sa dorozumeli s našim nebeským Otcom?
Ježiš pred svojím utrpením vzal so sebou svojich apoštolov a vyšiel na Olivovú horu. Sám odišiel trochu ďalej a modlil sa. Keď sa k nim vrátil, našiel ich spať. Vytkol im: „Čo spíte? Vstaňte, modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!“ (Lk 22, 46). Ak by sme aj my v každodennom živote zaspali a v blahobyte prestali myslieť na Boha, potom aj nám by bolo treba povedať: Čo spíte? Vstaňte a modlite sa! Alebo ako to povedal Tomáš Kempenský vo svojej knižočke O nasledovaní Krista: „Preto máme bdieť a modliť sa, aby nám čas neušiel v záhaľke.“ (I., 10, 9).
Sakmarova brigáda kedysi mala na šachte heslo: „Prekonaj sám seba a vydrž!“ Preto, ak nám Ježiš hovorí o sile modlitby, potom máme byť vytrvalí, premôcť svoju neochotu a vydržať. A ak k tomu pridáme aj pôst, premôžeme mnohé pokušenia a rôzne neresti nášho života. To je Kristovo odporúčanie, ktorému ako veriaci máme uveriť a podľa toho aj konať.