Bratia a sestry!
Prežívame už Štvrtú nedeľu Veľkého pôstu a čítanie zo svätého evanjelia nám chce povedať niečo dôležité. Hovorí o uzdravení posadnutého chlapca.
K Ježišovi pristúpil istý otec a povedal: „Učiteľ, priviedol som k tebe svojho syna, posadnutého nemým duchom. Povedal som tvojim učeníkom, aby ho vyhnali, ale nemohli.“ (Mk 9, 17) Ježiš pokarhal svojich učeníkov pre ich neveriace srdce a potom uzdravil chorého. Neskôr, keď bol s učeníkmi osamote, sa ho pýtali, prečo to nemohli urobiť oni. On im vtedy povedal: „Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou.“ (Mk 9, 29)
Keď sa pozrieme na náš každodenný život, musíme si uvedomiť, že je tiež často posadnutý rôznymi neduhmi a necnosťami, ktorými znepríjemňujeme život sebe i druhým. Je tu závisť, neláska, ohováranie, klebety, podkopávanie autority, dobrého mena, čo má za následok, že mnohí strácajú chuť žiť alebo radosť zo života. Ak sa niekomu darí, závidíme mu, ale ak padne do biedy a problémov, tak sme škodoradostní a tešíme sa z jeho nešťastia. Ak má niekto dobrú povesť a dobré meno, rýchlo si na neho niečo vymyslíme a očiernime ho. Ak je život iných poznačený bolesťou, veľa priateľov sa mu vtedy otočí chrbtom. Maďarský kazateľ Tihamér Tóth v jednej svojej kázni povedal: „Keď na ceste padne kôň, desiatky rúk sa spoja, aby ho postavili. Keď však padne človek do hriechu, ruky sa nepohnú.“ Či neprehovoril z duše mnohých?
Takéto správanie nie je od Boha, ale posadnutosť, ktorá sa nedá ničím iným vyhnať „iba modlitbou“, hovorí Ježiš. Kto zanedbáva modlitbu, ochladne v láske k Ježišovi. Modlitba je, v tomto prípade, naozaj silou, ktorá nám pomôže zbaviť sa týchto nerestí nášho života. Keď sa zamýšľame o modlitbe, odpovedzme si úprimne, či sa modlíme stále, alebo len vtedy, keď padneme do nešťastia a biedy?
Raz sa kňazovi sťažovala matka na svoju 20-ročnú dcéru, ktorá s ňou už dlhý čas neprehovorila. Veľmi ju to bolelo. Modlitba je rozhovor s Bohom a Boha to „nebolí“, ak s ním dlhý čas nehovoríme? Na modlitbu sme si zvykli ako na odrecitovanie nejakých slov a fráz, pri vyslovovaní ktorých nemyslíme na to, čo hovoríme a s kým. Skúsme sa však pozerať na modlitbu ako na rozhovor s Bohom. Čo všetko by sme mohli povedať Bohu aj vlastnými slovami? Boli by to naše bolesti i radosti, naše prosby i vďaky.
Ľudia v tejto dobe sa už neuspokoja iba s čítaním cestopisov. Tie neznáme krajiny chcú navštíviť, vidieť a poznať. Aby sa však dohovorili, študujú reč a zvyky týchto národov. Čo robíme my, aby sme sa dorozumeli s naším nebeským Otcom?
Ježiš pred svojím utrpením vzal so sebou svojich apoštolov a vyšiel na Olivovú horu. Sám odišiel trochu ďalej a modlil sa. Keď sa k nim vrátil, našiel ich spať. Vytkol im: „Čo spíte? Vstaňte, modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!“ (Lk 22, 46) Ak by sme aj my v každodennom živote zaspali, v blahobyte prestali myslieť na Boha, potom aj nám by bolo treba povedať: Čo spíte? Vstaňte a modlite sa! Alebo ako to povedal Tomáš Kempenský vo svojej knižočke Nasledovanie Krista: „Preto máme bdieť a modliť sa, aby nám čas neušiel v záhaľke.“ (I., 10, 9)
Sakmarova brigáda kedysi mala na šachte heslo: “Prekonaj sám seba a vydrž!” Preto ak nám Ježiš hovorí o sile modlitby, vyzýva k vytrvalosti, premôcť svoju neochotu a vydržať. A ak k tomu pridáme aj pôst, premôžeme mnohé pokušenia a rôzne neresti nášho života. To je Kristovo odporúčanie, ktorému ako veriaci máme uveriť a podľa toho aj konať.