Bratia a sestry,
tí z Vás, ktorí ste rodičia viete, čo je to starať sa o dieťa. Koľko hodín ste museli prebdieť pri malom dieťati, koľko starostlivosti si vyžadovalo, keď bolo väčšie. Popri týchto starostiach sa nejedni z Vás triasli strachom, aby sa ich dorastajúcemu alebo dospelému dieťaťu nestala nehoda, či iné nešťastie. Áno, každý rodič ktorý má rád svoje deti vie, že sú nielen v ohrození tela ale aj duše a že do tohoto nešťastia môžu veľmi ľahko upadnúť.
Dnešné evanjelium nám hovorí o strachu otca o svoju dcérku. Dievčatko bolo choré a nakoniec zomrelo. Ježiš mu v tej chvíli hovorí – neboj sa len ver! Jairousová viera musela prejsť ťažkou skúškou.
Koľkokrát už niečo podobné musela prežiť naša viera, keď sme sa možno aj my prichytili pri myšlienke: Teraz je už zbytočné modliť sa… Márne sme k Nemu volali… Je koniec… „Len Ver“, to sa jednoducho povie, ale je to v skutočnosti tak jednoduché? Nie, nie je. Sami dobre vieme z vlastného života, že mnohokrát nie je ľahké prijať ťažké skutočnosti, ktoré prežívame, či už je to choroba, alebo dokonca smrť – dieťaťa, manželky, otca, matky… Nejedenkrát prežívame veľký strach a je ťažké prijať realitu hlavne vtedy, keď vidíme, že Boh akoby nás nepočul, alebo nevidel naše trápenie, ktoré máme v živote. Prečo, Bože, musela zomrieť moja dcéra, syn? Mladí predsa majú život pred sebou… prečo moja žena, manžel, rodičia, súrodenci… Áno, je ťažko odpovedať tým, ktorí stratili milovaného človeka.
Počas mojej kňazskej služby mnohokrát vediem pohrebné obrady, kedy odprevádzam k hrobu i mladých ľudí. Pritom počujem bolestné otázky pozostalých: Prečo?! Prečo Boh dopustil takýto drastický zásah do života dieťaťa a tým aj do života rodičov? Sám som sa pýtal, prečo Boh aj teraz neurobí zázrak ako vtedy, keď vzkriesil Jairusovu dcéru… Po jednom takomto pohrebe, som si uvedomil, že Ježiš neušetril takejto bolesti ani svoju vlastnú matku. Aj ona stála s bolesťou pod krížom, na ktorom On zomieral. Aj ona ho musela držať mŕtveho v náručí a vidieť ako sa nad Jeho hrob privalil ťažký kameň.
Pri stretnutí s matkou, ktorej pri autonehode zomrela dcéra a syn som sa jej opýtal: „Hádali ste sa s Bohom?“ Odpovedala: „Samozrejme, že som sa hádala a kričala na Boha. Prečo mi dal taký vzácny dar a potom mi ho vzal späť? Veľmi som sa na neho hnevala a všetko som mu to vykričala. Radím to všetkým rodičom, čo prežili podobnú stratu dieťaťa, ale aj všetkým ostatným. Naučila ma to naša dcérka. Raz mi povedala“: „Mami, je pekné spievať Bohu žalmy a prednášať mu chvály, ale ak On vidí v tvojom srdci niečo iné, tak potom je to faloš. Zahoď masku a povedz mu rovno o všetkom. Čaká na to, chce to počuť od teba. Miluje, keď mu jeho dieťa dôveruje. Až potom môže postupne prichádzať odpustenie a uzdravenie“.
„Neboj sa len ver!“ (Lk 8,50) hovorí Ježiš nielen Jairusovi ale i nám a tiež ľuďom, ktorých poznáme, ktorí prežívajú podobnú situáciu. Buďme k týmto ľuďom citliví, nezraňujme ich rôznymi citátmi zo Svätého písma a chytrými radami. Nezabúdajme, že zo všetkého najviac potrebujú naše objatie, našu prítomnosť a to, že im rozumieme srdcom. Najlepšiu radu nám dáva Sväté písmo: Plačte s plačúcimi a radujte sa s radujúcimi… Viac ako hľadať odpoveď na otázku „prečo“ sa potrebujeme zamerať na otázku: ako z toho von?
Jairus z dnešného evanjelia nám všetkým môže k tomu pomôcť. Pozrime sa, aké kroky spravil on. Prvý krok bol ten, že vyhľadal Ježiša. V kritických chvíľach nám nepomôže sebaľútosť, ani ľútosť od iných ľudí. Potrebujeme niečo viac. Potrebujeme Ježiša. Druhým krokom Jairusa bolo, že veril. Po slovách „neboj sa len ver“ si treba uvedomiť, že to nebolo nejaké lacné povzbudenie. Pre mnohých nás kresťanov žijúcich v Európe je viera len čosi ako rozumový súhlas s náboženskými dogmami, prípadne vykonávanie náboženských obradov, alebo bezduché odriekanie naučených fráz. Viera je však niečo iné. Je to presvedčenie, spočívajúce vo vnútornej istote, je to sila, ktorá má potenciál meniť okolnosti.
Bratia a sestry, Kristus nám stále opakuje: „Neboj sa len ver!“ – lebo som s tebou, aj keď ma v tej bolesti, ktorú prežívaš, nevidíš.