Drahí bratia a sestry, často sa uvažuje nad tým, či je rozprávanie o milosrdnom Samaritánovi vymysleným príbehom, alebo skutočnou udalosťou. Kresťanská tradícia je v odpovedi na túto otázku presvedčená o tom, že inšpiráciou pre podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi bol skutočný príbeh.

Jedna z prvých interpretácií tohto podobenstva, pochádzajúca od Cirkevných Otcov, hovorí: „Človek, ktorý zostupoval z Jeruzalema, bol Adam. Jeruzalem symbolizuje raj, Jericho svet; zbojník diabla. Kňaza, symbolizuje Zákon, levita prorokov, Samaritán Krista. Rany, to je neposlušnosť, zviera, na ktoré vysadili Samaritána, symbolizuje telo Cirkvi, hostinec, prijíma všetkých, ktorí chcú vstúpiť do Cirkvi, dva denáre symbolizujú Otca a Syna, hostinský je ako pastier Cirkvi, ktorému bola zverená starostlivosť o chorého; prísľub Samaritána, že sa vráti, je predpoveďou druhého príchodu Spasiteľa.“ (Origenes, Hom. in Lc.34)

Cirkev akceptovala túto interpretáciu Otcov, pretože podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi hovorí o Ježišovi a o Jeho spáse. Najdôležitejším gestom Samaritána je, že neobišiel človeka v núdzi, ale postaral sa o neho – stal sa jeho blížnym. Ako levita, tak aj kňaz sa nechceli „poškvrniť“ skrvaveným, dobitým človekom, aby mohli „čistí“ slúžiť Bohu v Jeruzalemskom chráme. Samaritán sa stal blížnym. Kto sa priblížil k človeku takýmto mimoriadnym spôsobom? Boh v Ježišovi Kristovi! Boha netreba hľadať kdesi ďaleko, na nebi alebo hlboko vo vesmíre. On sám prichádza, aby nás hľadal a stal sa našim blížnym.

Evanjeliové podobenstvo sa končí slovami: „Choď a rob podobne!“ My vieme, na koho sa vzťahuje tento príkaz a koho máme nasledovať. V príbehu nám chce Ježiš povedať dve dôležité veci: po prvé to, že ľudia si majú navzájom pomáhať a prejavovať si lásku a po druhé to, že pomáhať máme nielen tým, ktorých máme radi, ale aj tým, ktorých až tak radi nemáme alebo ich nepoznáme.

Známy spisovateľ a vynikajúci lekár Albert Schweitzer vo svojej prednáške vo Francúzsku povedal: „Hovorím z vlastnej skúsenosti. Mám vo svojej nemocnici ľudí z primitívnych kmeňov… ak pacientovi, ktorý nie je pripútaný na lôžko  zverím vykonávanie drobných služieb voči chorému, ktorý ležať musí, urobí to iba v prípade, ak ten ležiaci pochádza z toho istého kmeňa ako on. Keď to tak nie je, odpovie mi jednoducho: „… to nie je môj brat. Nedokáže ma k nemu skloniť ani odmena, ani hrozba, aby som mu slúžil“. Je to bolestný prípad uzatvorenia sa do kmeňového kruhu a odmietanie vidieť človeka „mimo“ toho kruhu! A či sme my vyrástli z tohto primitivizmu? Bohužiaľ nie, čoraz viac sa uzatvárame do vlastného „dvora“… Sociológovia dnes tvrdia, že tento jav narastá aj v našej spoločnosti.

Boh už v Starom Zákone prikazuje považovať za blížneho nielen členov vlastného národa, ale aj cudzincov. (por. Lv 19, 32-34; Ex 22, 20-25; 23, 9). A Mojžišov Zákon tiež prikazuje pomáhať nepriateľovi v nešťastí, ktoré stretne dokonca aj jeho vola alebo osla (por. Ex 23, 4-5). Ježiš nám dnes chce pripomenúť, že našim blížnym je každý človek, bez ohľadu na rasu či národnosť; je ním nielen cudzí človek, ale aj nepriateľ. Tieto Kristove slová platia zvlášť dnes aj pre náš svet, v ktorom žijeme.

Mojím i tvojím blížnym sú tí, ktorých stretáme na našich cestách: ktorí vyrastajú a pracujú vedľa nás; plačú alebo sa tešia vedľa nás; ktorí nás milujú alebo nenávidia; o ktorých hovoríme „nemôžem od nich odtrhnúť zrak“ alebo „nemôžem na nich pozerať“; … alebo o ktorých nič nehovoríme, nemyslíme na nich, ktorých si nevšímame, neobdarujeme ich ani pohľadom, dokonca vôbec ich nevnímame…“

Veľa ľudí v dnešnom svete leží zranených na okraji cesty svojho života. Ich zranenia nie sú vždy viditeľné. Veľa rán dnešných čias nie je viditeľných na povrchu tela, ale nosíme ich v sebe, v našej duši. Takto doráňaní ľudia môžu byť v našej blízkosti a nemusíme ich vidieť. Opustená matka s deťmi, ktorá ledva uživí svoju rodinu. Možno niekto, kto stratil blízkeho človeka. Možno niekto zabudnutý vlastnou rodinou v domove dôchodcov. Možno niekto, koho hneď odsudzujeme. Vyčiarkli sme ich zo zoznamu známych, lebo je taký, že je lepšie ho z diaľky obchádzať.  Zbití pocestní našich čias čakajú na dobré slovo, úsmev, lebo nemajú odvahu či silu volať o pomoc. Ježiš, Milosrdný samaritán, môže k nim prísť práve v nás.

Bratia a sestry, skôr ako nás naše kroky privedú ku každodenným povinnostiam, pozrime sa ešte raz na svoje správanie k ľuďom ktorých poznáme, ale aj k tým neznámym.