Drahí bratia a sestry,
aj keď v časoch Ježiša Krista bolo mnohé iné ako dnes, tak aj napriek rôznym odlišnostiam, zvykom, inej kultúre, jedna vec zostáva rovnaká. Realita smrti. Pravda smrti je jav, ktorému ľudia museli čeliť v minulosti rovnako, ako my dnes.
Evanjelium nám hovorí, že smrť zaúradovala veľmi bolestne. Zasiahla vdovu, ktorej zomrel syn. Pre túto ženu to bola najväčšia strata. Sami dobre vieme, aká bolestná je smrť blízkeho človeka. Zrejme sa každý z nás už ocitol v takejto chvíli. Bolesť vdovy teda ľudským spôsobom vieme sčasti pochopiť.
Prvá vec, nad ktorou som pri príprave uvažoval bola otázka: Prečo vlastne človek musí zomrieť? Vieme, že Boh mal s človekom na začiatku iný plán. Keď Pán Boh tvoril človeka, jednou z vecí, ktorá z toho plynula bola aj možnosť nesmrteľnosti. Človek mal možnosť žiť večne. Tak to vyplýva aj z 3.kapitoly knihy Genezis (por.: Gn 3). Prečo teda človek zomiera? Z teologického hľadiska človek podlieha smrti najmä preto, lebo nedodržal pravidlá, ktoré boli pre život na začiatku stanovené. Podobne o tom píše aj apoštol Pavol: „Odplata za hriech je smrť.“ Nuž a keďže každý z nás je hriechom poznačený, smrť sa týka každého z nás. Môžeme povedať, že smrť je výsledkom porušenia pravidiel, pravidiel života.
Druhá vec, ktorú je treba si o smrti uvedomiť je tá, že nie je smrť ako smrť. Sväté Písmo hovorí o troch druhoch smrti. Rozlišuje:
Telesnú smrť – kde sa jedná o biologické ukončenie ľudského života.
Duchovnú smrť počas života – kde ide o prerušenie vzťahu a kontaktu s Bohom a hoci je človek telesne živý, zároveň môže byť duchovne mŕtvy. Tento stav však môže kedykoľvek počas života zmeniť svojim návratom k Bohu.
Večná duchovná smrť – pokiaľ človek v stave duchovnej smrti zotrvá až do svojej telesnej smrti, hrozí večná smrť. Na tomto stave sa už nedá zmeniť nič. Pán Boh dáva človeku dosť času počas života na zemi, aby si veci s ním dal do poriadku.
Dnešný text hovorí, že bolesť matky precítil i Ježiš. Určite súcití s každým jedným z nás. Vidí nás, naše trápenia, smútok a naše bolesti sú i Jeho bolesťami. A tak problém telesnej smrti v dnešnom evanjeliu rieši tým, že jednoducho povie: Mládenec, hovorím ti, vstaň!
Oživenie mládenca z mesta Naim nám jasne hovorí, že Božia moc je silnejšia než smrť. Telesná smrť nie je definitívnym koncom, aj keď sa to tak javí. Pozemské oživenie je teda pre nás predobrazom všeobecného vzkriesenia všetkých zomrelých na konci vekov.
Našťastie, Boh má riešenie i pri duchovnej smrti počas nášho života. On dáva každému dosť času a potrebných milostí na to, aby sa pre Neho otvoril. Aby sa k Nemu obrátil, aby ho prijal do svojho života.
Ale pozor, pri duchovnej večnej smrti riešenie už nie je. Možno sa to zdá kruté, ale po smrti takto zomrelých už nič spraviť nemôžeme. A preto, venujme sa svojim blízkym, kým sú na tomto svete. Ukážme im svojím životom, ktorá cesta je správna a ktorá vedie do večného života.
Drahí bratia a sestry, uvažovali sme dnes o téme, ktorá sa dotýka každého z nás. Hovorili sme o smrti. Máme z nej poväčšine strach a bojíme sa, aby sme ju na seba alebo svojich blízkych nejakým spôsobom “neprivolali”. Myslíme si, že keď o nej nebudeme hovoriť alebo nad ňou rozmýšľať, tak sa nám vyhne. No dobre vieme, že to takto nie je. Predsa však dnešné evanjelium nám ponúka možnosť zaoberať sa témou smrti aj trocha inak. A síce s nádejou, že to nie je koniec. Takto aj smrť je len nevyhnutný prechod z jednej formy existencie do inej. Pamätajme však i na to, že tento nevyhnutný prechod je možné realizovať len jediným spôsobom, a to smrťou. Aká bude tá naša?