Drahí bratia a sestry!

Pri vykopávkach v Egypte, našli archeológovia  v jednom z hrobov za hrsť zrniečok zbožia. Hrob i zrná boli staré okolo 5000 rokov. Niekoľko zŕn vložili do zeme a poliali vodou. Na veľké prekvapenie z nich vzišli zo zeme zelené rastlinky. Zrniečka si aj po niekoľko tisícročí zachovali silu rastu.

V dnešnom podobenstve o rozsievačovi Ježiš triezvo a realisticky predstavil osudy Božieho slova v ľudských srdciach.  V obrazoch, ktoré vykreslil, sa môže spoznať každý človek a dodnes nestratili význam. Ježiš posiela svojich apoštolov a ich nástupcov do celého sveta, aby hojne rozsievali semeno Božie slovo do ľudských sŕdc. Avšak ľudské srdcia sú niekedy ako tá tvrdá a suchá zem, a tak len máloktoré sa ujíma. Máloktoré padne do dobrej zeme.

Prečo sme my ľudia takí nepochopiteľne ľahostajní voči Božiemu slovu? Prečo naň tak rýchlo zabudneme? Prečo dovolíme, aby ho starosti prehlušili, alebo ho Boží nepriateľ v našej mysli zlikvidoval prv, než by zapustilo korene?

Príčinou tu nie je Božie slovo, ale ľudské srdcia, ktoré ho neprijímajú. Božie slovo však nie je zabudnuté, nevyjde nazmar. To čo padne do dobrých sŕdc, „prinesie stonásobnú úrodu“ a to nahradí všetko stratené.

Zo života svätého Antona pustovníka sa rozpráva, ako vychovával spolubratov, ktorí k nemu prichádzali. Prečítal im úryvok zo svätého písma, a pýtal sa ich, čo znamená ten úryvok. Každý odpovedal, ako najlepšie vedel. Len jeden povedal: „Ja neviem“ Pustovník Anton pochválil toho posledného: „Ten je na správnej ceste“. Len ten, kto nad Božím slovom rozmýšľa a uvažuje o ňom, len ten počuje niečo nové.

Ako je to s Božím slovom dnes? Indický spisovateľ Sindh  napísal: „Raz som sedel pod Himalájmi na brehu rieky. Vytiahol som z vody pekný okrúhly kameň. Rozbil som ho. Vnútri bol suchý. Ten kameň dlho ležal vo vode, ale voda sa nemohla predrať dovnútra. Tak je to aj s ľuďmi v Európe. Oni sú ponorení storočia do kresťanstva, ale kresťanstvo sa nedostalo do nich. Nežijú podľa neho. Vina ale nie je na kresťanstve, ale na tvrdosti ich sŕdc“. Takéto konštatovanie  sa zaiste netýka všetkých, ale nie je v ňom kus pravdy? Dnes naozaj nevieme, či hovoriť o Európe pohanskej, alebo kresťanskej. A tak isto nevieme, čo hovoriť o Slovensku. Je podľa vás pohanské, alebo kresťanské? Myslite si, že je viac ľudí, ktorí žijú podľa Ježišovho učenia, alebo je ich menej? Svätý pápež Ján Pavol II. povedal: „Európa v 21. storočí alebo bude kresťanská, alebo nebude vôbec…“

A ako je to s nami? Do akej kategórie patrí naše srdce? Nie sme často tí, ktorí počúvajú Božie slovo, ale nedovolia, aby prinášalo úrodu? V dnešnú nedeľu by sme sa mali zamyslieť, čo to naozaj nie je veľký hazard, že naše srdcia sú tvrdou cestou,  skalnatou pôdou a tŕním. Porozmýšľajme, čo všetko v priebehu dňa počujeme, nad čím všetkým sa zamýšľame, čo všeličo pokladáme za dôležité a múdre, aj keď to nie je tak, či neraz až príliš veríme šikovným novinárom, ktorí s nami manipulujú, a pritom sa bojíme prijať do svojho srdca Ježišove posolstvo, ktoré jedine nás môže urobiť múdrymi, silnými a rozumnými? Nezdá sa vám, že sme už mohli byť svätejšími, keby sme sa nebáli Božieho slova?

Zrno, ktoré sa našlo v hrobke Faraóna si zachovalo život – silu rastu. Prosme aj my v dnešnej liturgii, aby sme si zachovali Božie slovo v našich srdciach, v našich životoch, napriek všetkým pokušeniam, starostiam.  Amen.