Bratia a sestry!
Viete si predstaviť, ak sa konečne dostanete do neba, že prvý človek, ktorého tam stretnete, bude niekto, koho ste na zemi vôbec nemali radi? Predstavte si takú situáciu! Boh miluje túto osobu a povolal ju k dokonalosti práve tak, ako vás. To, čo Boh túži pre nás, chce darovať aj naším nepríjemným susedom, či najväčším nepriateľom. A nepriatelia nám zase môžu pomôcť priblížiť sa k cieľu dokonalosti.
V dnešnom evanjeliu sme počuli slova: „Milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte.” Myslíte si, že je to príliš náročná požiadavka? Samozrejme, že je! Mať rád, milovať aj tých ľudí, ktorí nám nie sú sympatickí, nemajú nás radi, alebo nám ublížili, atď. Takáto láska sa už začína podobať na Božiu lásku.
Svätý Otec Benedikt nám vo svojej encyklike Deus caritas est – Boh je láska – pripomína, že okrem ohlasovania evanjelia a liturgie (bohoslužby) je známkou pravého kresťanstva aj charita – láska. Láska, ktorá má starosť o druhých, pomáha, je ochotná odpustiť, prijíma blížneho, aj keď je chorý – duchovne, či fyzicky.
Ježiš nám ukazuje lásku, ktorou miluje sám Boh a pozýva aj nás, aby sme ho v tom nasledovali. A my sa možno pýtame, ako je to možné? A cítime sa často neschopní takúto lásku prijímať a ziť.
V prvom rade si neustále musíme uvedomovať, že sme hlboko a nezištne Bohom milovaní a že aj nám Boh ustavične odpúšťa.
Mnohí z nás vieme, že aj keď máme v sebe túžbu odpustiť a správať sa k svojim „nepriateľom” zdvorilo, naše city pracujú akoby proti nám a ako keby si s nami robili, čo sa im zachce. Je pravdou, že Ježiš nepoukazuje na city, keď hovorí o láske k nepriateľom. Nechajme zaznieť Ježišove slová: „Milujte svojich nepriateľov, požičiavajte, robte dobre” Ježiš teda nehovorí o citoch, ale o aktoch vôle, ktoré majú tri komponenty: robiť dobre, požičiavať a milovať.
Nad citmi nemáme kontrolu. Sami vieme, že aj keď chceme odpustiť, ba sme si to už i toľkokrát povedali, predsa negatívne city neodchádzajú. To, aké city prichádzajú, nemáme pod kontrolou, ale môžeme ich pomenovať a nasmerovať. To, nad čím máme kontrolu, nie sú city ale naša vôľa: správanie, žehnanie a modlitba. Ak sa ja navonok správam dobre k človeku, ktorý je mojím „nepriateľom”, ak mu i želám dobro, ba dokonca sa za neho modlím, potom toho človeka milujem.
Treba povedať, že Ježiš tu hovorí o aktívnom postoji, nie pasívnom. To znamená, že nie je láskou, keď svojmu „nepriateľovi” nerobím zle. To je málo. Ja mu musím, keď je na to príležitosť, urobiť dobro. Napríklad, keď sa stretnem s človekom, ktorý mi ublížil na ulici a ja si ho ani nevšimnem. Neublížil som mu, to je pravda. No ak by som mal splniť požiadavku Ježišovu, mal by som ho pozdraviť, alebo sa usmiať, alebo aspoň nejakým posunkom dať najavo, že voči tomu človeku mám pozitívne zmýšľanie. A ak cítim, že to je naozaj ťažké, mal by som sa o to viac modliť za toho človeka, za jeho život i projekty jeho života a tiež i za seba samého, aby som dokázal byť voči nemu pozitívny. V modlitbe totiž dávame Bohu najavo svoju ohraničenosť v zmysle: „Ja, Bože, nevládzem odpustiť, no ty áno. Ty konaj cezo mňa i v tomto človeku!”, ale i to, že uznávam, že nad tým všetkým je Boh a že teda pozývam jeho, aby sa on ujal celej tej veci.
Prosme i Pannu Máriu, aby nám i ona pomáhala byť vždy čo najbližšie k Ježišovi. Prosme ju, aby sme nemilovali len svojich priateľov, a tých čo nám dobre robia, ale hlavne tých, ktorý nám najviac ublížili. Skúsme premieňať našu ľudskú lásku na Božiu lásku. Aby sme mohli nielen povedať, že sme dobrými kresťanmi, ale aby sme raz mali aj právo na dedičstvo v nebeskom kráľovstve. Amen.