Bratia a sestry!

Dnešné podobenstvo, ktoré sme práve počuli končí otázkou: „nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ Rozmýšľajme aj my nad tou otázkou, ktorú Ježiš adresuje nám všetkým. V dnešnej dobe sa v celej Európe veľa hovorí o emigrantoch. Často sa aj my na túto tému vyjadrujeme, bohužiaľ veľakrát počujeme na ich adresu negatívne veci.

Avšak, čo si chcem všimnúť na kresťanských emigrantoch je to, že nám všetkým ukazujú, ako Európa zanechala svoje kresťanstvo.

Kardinál Schönborn hovorí, že naše kresťanské dedičstvo sme premárnili. Podobáme sa na syna, ktorý premárnil vzácny majetok svojho otca, vzácne kresťanstvo. Zrazu zisťujeme, že nám tu chýba niečo ľudské, náboženské, pohľad viery. A teraz sa čudujeme, ako to v Európe vyzerá.

Ako píše Patrick Buchanan v knihe Smrť Západu, dni Európy sú zrejme zrátané, pretože kresťanstvo tu umiera; Európske národy sa zriekajú svojho kresťanského dedičstva, strácajú vieru a tým strácajú chuť do života i povedomie o jeho zmysle…V doterajšej histórii ľudstva totiž nebolo spoločnosti, ktorá by si udržala mravnosť, a teda poriadok a schopnosť prežiť, bez náboženského základu. Zavrhnutím kresťanstva sme zavrhli hodnotový systém, na ktorom európska civilizácia stála celé stáročia, vlastne od svojho vzniku. Hodili sme cez palubu mravný kompas a plávame bez jasného cieľa. Človek už niekedy nevie, čo je dobré a čo zlé – nevie to, lebo odmieta Zjavenie a Pravdu.

Spôsob, ako tento problém riešiť, je pritom známy. Navrátiť sa ku kresťanským hodnotám. Ak chceme oživiť naše rodiny, spoločnosť, Európu musíme sa nábožensky prebudiť – vrátiť k tomu, z čoho žila prvotná cirkev  – k viere v Boha a ku modlitbe. Príkladom k neustálej modlitbe je nám žena z dnešného evanjelia.

Odpoveď na Ježišovu otázku taktiež neznamená krstiť čo najviac nových ľudí, ale priviesť pokrstených naspäť do Cirkvi, aby sa obrátili ku Kristovi, k jeho evanjeliu. Na tomto mieste nehovorím o cudzích ľuďoch, tu hovorím, alebo mám namysli našich rodinných príslušníkov, otcov, synov, dcéry, ktorí boli vychovávaní v katolíckej viere, ale ovplyvnení spoločnosťou, prácou, možno aj správaním cirkevných hodnostárov sa vzdialili od Boha.

Ak chceme meniť tento svet, navrátiť svojich známych, rodiny k rozhovoru s Bohom – k modlitbe, musíme začať od seba. Sami ukážme, že zotrvávame a prosíme v modlitbe denne za nich. Nebojme sa vrátiť k rozhovoru s Bohom, on na nás čaká, chce sa s nami rozprávať, hľadá nás.

V knihe Dotyky života som čítal jeden príbeh: Jedného dňa sa malý vnuk rabína Barucha hral so svojím kamarátom na schovávačku. Keď bol na rade on, aby sa schoval, utiahol sa do skrýše, ktorú si vyhliadol, a zostal v nej nehybne učupený. No po nejakom čase, keď sa mu zdalo, že tam čupí už príliš dlho a kamarát ho nevie nájsť, pomaly z nej vyšiel. Aké bolo však jeho prekvapenie, keď zistil, že dvor je prázdny. Zrazu sa ho zmocnilo bolestné tušenie, že jeho kamarát sa ho ani nepokúšal hľadať, omrzelo ho to a odišiel preč. Veľmi ho to zarmútilo a s krikom a plačom utekal za starým otcom, aby sa mu vyžaloval, ako veľmi ho bolí takéto správanie jeho kamaráta. A rabín Baruch túto epizódu so slzami v očiach komentoval slovami: „Vidíš, to isté hovorí aj Boh“: „Boh plače, pretože ho nikto nehľadá.“

Všetci ho odmietajú, mnohokrát aj kresťania. Nech teda aj pre nás táto výzva nezostane pred dverami. Nech sú nám povzbudením kresťania, ktorí utekajú z domoviny, stratili všetko, len nie vieru, nie dôveru v Boha. Nestratili lásku. Nestratili nádej. Odpúšťajú, aj keď ich vraždia, okrádajú, znásilňujú.

„Nájde Syn človeka vieru vo vašej rodine, keď príde?“ odpovedzme si dnes na túto otázku. Amen.