Obrázok pre homílie

Lk 16, 19-31

Bratia a sestry.

V jednom časopise bol prednedávnom uvedený článok s názvom „Stretnutia na ceste“. Bolo tam písané o nešťastných ľuďoch – notorických alkoholikoch, ktorí našli miesto uprostred nás, vďaka kresťanskému prístupu a skutočne aktívnej viere blížnych. Zvlášť hlboký je obsah jednej výpovede: „Ja rozdeľujem ľudí na tri kategórie. Do prvej radím tých, ktorí ma zasypali prezývkami a preklínaním. Takíto ľudia vo mne vzbudzovali nenávisť. Do druhej kategórie patria tí, pre ktorých som bola ako vzduch, boli voči mne ľahostajní, dokonca aj vtedy, keď som ich prosila o pomoc. Mala som voči nim výčitky. Človek nikdy neprestáva byť človekom a treba sa vždy na neho dívať ako na človeka, neodmietať mu omrvinky dobroprajnosti. A nakoniec do tretej kategórie rátam všetkých tých, ktorí sa mi usilovali pomôcť, neľutovali svoj čas a chápali ma ako človeka. Oni mi priniesli chuť dobra. Vďaka nim som sa vrátila k viere v dobro človeka“.

Hlboká a dojímavá výpoveď tejto ženy pripomína Kristovo podobenstvo o boháčovi a Lazárovi z dnešného Evanjelia. Lazár bol úbohým žobrákom a potreboval pomoc. Boháč mu mohol pomôcť a nijako by to nepocítil na svojom bohatstve. Potreby Lazára boli tak malé, že stačilo povedať sluhom iba slovo, aby mu pomohli – nasýtili ho, ošetrili mu rany a zaodiali ho. Žiaľ, boháč sa nikdy neodhodlal pomôcť Lazárovi.

Hriechom, kvôli ktorému boháč trpí po smrti, nebolo to, že prikázal vyhodiť Lazára zo svojho domu a ani za to, že kričal na Lazára, či ho preklínal. Hriechom, kvôli ktorému boháč trpí bolo to, že nevenoval Lazárovi ani najmenšiu pozornosť. Bol to hriech ľahostajnosti a zanedbania, neurobil to, čo bolo jeho povinnosťou.

Hriech, ktorý spáchal boháč, sa stále opakuje. Aj dnes je mnoho ľudí ľahostajných.

Vo svetle dnešného Evanjelia sa preto opýtajme seba samých: nie som podobne nevšímavý a nechápavý na potreby iných ľudí tak, ako boháč voči úbohému Lazárovi? Nie som chorý na chorobu, ktorá sa volá „bezcitnosť“?

Počas prvej návštevy Spojených štátov Svätý otec Ján Pavol II. v homílii 2. októbra 1979 na štadióne v New Yorku povedal tieto slová: „Nemôžeme stáť nečinne, tešiť sa a užívať vlastné bohatstvá a dar slobody vtedy, keď v tom istom čase na akomkoľvek mieste na zemi, chudobný Lazár XXI. storočia stojí a klope na naše dvere. Vo svetle Kristovho podobenstva bohatstvo a sloboda označujú výzvu k špeciálnej zodpovednosti. Bohatý človek z dnešného Evanjelia a Lazár, obaja sú ľudskými bytosťami, oboch stvoril Boh na svoj obraz a podobu, oboch z nich vykúpil Kristus za veľkú cenu svojej vlastnej krvi. Chudobní ľudia z Ameriky i z celého sveta sú našimi bratmi a sestrami v Kristovi. Nikdy nemôžete byť spokojní, ak sa s nimi budete deliť iba s omrvinkami, ktoré padajú z vašich stolov“.

To, čo povedal Svätý Ján Pavol II. Američanom, vzťahuje sa na každého z nás. Chudobný Lazár, ktorý dnes nadobúda rôzne podoby – chudobných, chorých, hladných, ľudí bez domova, alkoholikov, narkomanov – stojí a klope na naše dvere a prosí o pochopenie, pomoc a dobroprajnosť. Neodháňajme ho, neignorujme, neberme ho ľahostajne, nedeľme sa s ním iba o omrvinky, ktoré padajú z našich stolov.

Nad týmto uvažovaním o chudobných možno viacerí nesúhlasíte a radi by ste mi odporovali: ´ale sú tu aj takí, ktorí zneužívajú svoju chudobu´. Áno, sú aj takí, ktorí zavolajú, alebo napíšu a prosia nehorázne veľké sumy peňazí. A ak im nechcete dať, vyhrážajú sa a nadávajú vám, atď. Áno, sú aj takí, ktorí zneužívajú našu ochotu k pomoci. Žiaľ, tento ich prístup zneužívania nás mnohokrát vedie k tomu, že im nepomáhame.

Bratia a sestry, raz som počul zaujímavú vetu, že nikto nie je tak chudobný, aby nemohol pomôcť druhému človeku. Sme bohatí! Dokonca si nevieme predstaviť, ako veľmi sme bohatí! Možno neoplývame materiálnymi bohatstvami, ale máme aj iné bohatstvá – naše srdce, ústa, ruky. Núdznym ľuďom môžeme preukazovať našu lásku, porozumenie, súcit, úsmev, či milé slovo. Môžeme k nim vystrieť svoje ruky, keď im poskytujeme svoju pomoc. Dobrými a milými slovami, ktoré vyslovia naše ústa, im dodávame odvahu, dvíhame na duchu a liečime ich duchovné rany.

Zdieľať na Facebooku