„Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: „Daj sa mi napiť, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ (Jn 4, 10)

Bratia a sestry!

Všetci dobre vieme, že Boh je všadeprítomný a bez neho by sme nedosiahli nič. Žiaľ, mnohokrát ho nevidíme, alebo necítime.

Istá pani hovorila o osobnej audiencii, ktorú ako manželka ministra mohla absolvovať v rámci návštevy Jána Pavla II. zástupcami našej vtedajšej vlády vo Vatikáne. Spomínala na to, čo predchádzalo samotnému stretnutiu s pápežom: stiahnuté hrdlo, roztrasené kolená, nervozita, pot, … A tiež aj to, čo prežívala počas nej. To, že ako človek, ktorého rešpektoval takmer celý svet, pôsobil veľmi obyčajným, jednoduchým a ľudským dojmom. Bez toho, aby povedal niečo výnimočné, silou svojej osobnosti menil ich rebríček hodnôt, otriasal ich morálnymi zásadami a názormi.

A prečo o tom píšem? Pretože vyššie opísaná audiencia je predobrazom inej audiencie. Audiencie, na ktorú nemusíme cestovať sto či tisíc kilometrov, čakať, snažiť sa fyzicky dostať čo najbližšie k dotyčnému, pretože pozývajúci – Boh, je blízko nás. Audiencia, na ktorú nikdy neprídeme prví.

Dnešné Ježišovo stretnutie so ženou začína obyčajnou prosbou: „Daj sa mi napiť.“ (Jn 4, 7), kde nám evanjelium ukazuje Krista, ktorý prvý vychádza k človeku. A podobne sa to deje aj v našich životoch. Boh sa ako prvý obracia na človeka a on odpovedá. Od tejto odpovede potom závisí ďalší dialóg. Z historického kontextu vieme, že Ježišova prosba adresovaná Samaritánke nebola na mieste, pretože prekračovala vtedajšie pravidla správania. Ježiš o nich vedel, ale vedome ich ignoroval. A Samaritánka reagoval údivom, že Ježiš nerešpektuje zvyky.

Ježiš po jej reakcii odpovedá slovami: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: „Daj sa mi napiť, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu“ (Jn 4, 10), ktoré vyjadrujú zámer Boha voči človeku. Ježiš vedie so ženou hlboký dialóg. Jeho hĺbka začína až vtedy, keď človek opravdivo hľadá, pýta sa a túži po niečom viac ako je to, čo dávajú vzťahy.

Samaritánka bola hľadajúcim človekom. A kľúčom otvárajúcim jej srdce bola pravda. Každý človek žije v pravde vtedy, keď dokáže počuť pravdu o sebe. Pravdu, ktorá otriasa jeho vnútrom, ktorá odhaľuje skryté veci, nemôže sa už ďalej ukrývať a hrať pred inými. Preto od tejto ženy prichádza výpoveď: „Pane, vidím, že si prorok.“ (Jn 4, 19) S prorokom nemožno hovoriť o zdaní, ale o pravdivom spojení s Bohom.

Pán Ježiš ďalej jasne hovorí, že aj keď Židia majú pravdivú tradíciu, ale puto so živým Bohom nezávisí od toho, odkiaľ človek pochádza. „Úcta v Duchu a pravde“ je tým kľúčom k opravdivému stretnutiu s Bohom i životom, je teda prístupom „k prameňu vody tečúcej do večného života“ (Jn 4, 14). Tento prameň je všade, nielen v Jeruzaleme či na hore. On je v srdci každého človeka. A Ježiš túži tento prameň odhaliť všetkým.

Dnešný rozhovor Ježiša so ženou má zaujímavý koniec. Ona počula to, čo Ježiš nepovedal nikomu inému priamo – že je očakávaným Mesiášom.

Krátky rozhovor začínajúci jednoduchou otázkou o vode, priviedol ženu k tomu, že Ježiš vyznal pravdu o svojej misii. Bol to výsledok otázok, ktoré položila Samaritánka. Podobne aj naše rozhovory, modlitby s Ježišom nás môžu priviesť k pravde o sebe.

Študentka ekonomiky na rimskej Univerzite La Sapienza rozpráva o tom, ako sa snaží každý deň si pripomínať, že Boh ju sprevádza v každej jednej chvíli dňa. Žiť svoju vieru pre mňa znamená, že si každý deň udržiavam Božiu prítomnosť vo svojom bežnom živote. Boh ma sprevádza každý deň. Je so mnou na univerzite, keď som so svojou rodinou, alebo s priateľmi, keď idem von so svojím priateľom. Boh pre mňa nie je nejakou vzdialenou realitou. Prosím ho o pomoc – snažím sa s ním hovoriť v konkrétných chvíľach každého dňa. Komunikujem s ním pár minút, vyrozprávam mu o svojich starostiach a túžbach, alebo mu hovorím o ľuďoch, ktorých milujem a ktorí možno majú ťažkosti. Niekedy hovorím o svojich priateľoch a prosím ho o pomoc pre nich. A keď študujem, poprosím ho, aby sa postaral o moju rodinu, alebo o priateľov, s ktorými práve som. Snažím sa tiež vidieť Boha v ľuďoch, s ktorými trávim každodenné chvíle. Viem, že je za úsmevom a pohľadom každého človeka, ktorého počas dňa stretávam. Viera potom znamená prinášať Boha do môjho života, aby ma mohol každý deň sprevádzať, aby neabsentoval v mojom bežnom živote. A tak je viera pre mňa niečím krásnym, niečím, čo ma robí veľmi šťastnou.

,,Ježiš je tvoj Priateľ. S ľudským srdcom, takým, aké je aj tvoje. S milujúcimi očami, ktoré plakali nad Lazárom. A miluje ťa rovnako, ako miloval aj Lazára.“ (Sv. Josemaría)