Bratia a sestry,
farizej z dnešného evanjelia nám všetkým ukazuje jednu z častých deformácií náboženského života. Príliš zdôrazňoval to, čo on Bohu dáva. Zdalo sa mu, že v stretnutí s Bohom sa možno chváliť svojimi vlastnými výsledkami. Myslel si, že Bohu záleží na tom, koľko Mu prinesieme… myslel, že Boh meria človeka podľa množstva, ktoré prináša.
Vošiel do svätyne, ale namiesto toho, aby sa postavil pred Pána a videl obrovské množstvo božích darov, videl iba seba. Jednoduchým dôsledkom tohto faktu bolo porovnávanie sa s inými. „Nie som ako iní ľudia, (…) ako i tento mýtnik“. Musím povedať, že malý človek vždy nájde menšieho od seba, aby sa potom mohol vyťahovať svojou veľkosťou. To je znamenie, že v skutočnosti nestojí úprimne pred Bohom. Keby to urobil, nikdy by sa ani nepokúšal porovnávať s inými.
Ako odpoveď – mýtnik reprezentuje úplné iný prístup k náboženstvu. On nič neprináša a nemá sa čím chváliť. Úprimne zaujal pokorný postoj a bil sa v prsia, pričom vyznával svoju vinu a prosil o milosrdenstvo. On pochopil, že podstata náboženstva spočíva v bohatstve darov, ktoré dáva Boh. Veril, že Boh ho miluje odpúšťajúcou láskou. Vyznaním svojej viny a prosbou o milosrdenstvo oslávil Boha.
Ako často aj dnes vstupujeme do svätyne v duchu farizeja, aby sme sa pýšili pred Bohom svojimi výsledkami a výkonmi: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia. Ešte spia… ktohovie, či dnes pôjdu aspoň na večernú sv. Liturgiu. A ani dnes sa nič nepomodlia. Pre nich je nedeľa len na spanie, jedenie, vypadnúť z rytmu života, ísť na futbal, návštevu. Ja som teraz tu a dám aj na oferu, na misie, spovedám sa raz do roka. Dopoludnia navarím a prinesiem aj susedke. Popoludní navštívim otca. Nikoho som neokradol, nikoho som nezavraždil, s nikým sa nehádam… ”
Áno, mnohí kresťania vstupujú do svätyne zahľadení do seba a nie na Boha, a preto – akí vchádzajú, takí vychádzajú. Ľahšie im je pred Bohom vypočítavať cudzie hriechy, aby sa sami mohli ukázať v “lepšom svetle”. „Bože, ďakujem Ti, že nie som ako vydierači, nespravodliví, cudzoložníci…“.
Našťastie, aj dnes modlitba mnohých znie: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18,13).
Drahí veriaci, náboženský život objavuje svoju krásu a tvorivú silu až vtedy, keď človek vstupuje do svätyne, aby velebil Boha za to, čo On pre nás urobil, aby spieval hymnus vzdávania vďaky nie za vlastnú dokonalosť, ale za obrovské množstvo dobroty a lásky Boha. Až toto tvorí správny predmet vzdávania vďaky.
Najväčší svätec a najväčší hriešnik vo svätyni musia vidieť dielo Boha a nie svoje. Ak sa spravodlivý zastaví iba pri svojich skutkoch, ľahko zabudne, čo Boh pre neho urobil. Aj tie najlepšie naše diela sú sotva kvapkou v oceáne dobrodení, akým Boh zalieva svet a to, čo nazývame „svojím“, vo väčšej miere patrí Bohu. Ak sa hriešnik zastaví iba pri svojich hriechoch a neuvidí veľkú odpúšťajúcu lásku, nedokáže si vzbudiť opravdivú ľútosť. Až ozajstná ľútosť spôsobuje objavenie našej nevďačnosti voči nepochopiteľnej dobrote Božej a Jeho milosrdenstvu. Keby sa hriešnik porovnával s inými, navodí si iba komplexy a bude pozerať do priepasti zúfalstva, pričom neuvidí pre seba záchranu. Iba pohľad plný vzdávania vďaky za to, čo Boh pre nás neustále koná, je v stave vyslobodiť človeka z jeho egoizmu a naplniť ho pokojom a šťastím.
Zastavme sa a uvažujme, za akým účelom prichádzame k Pánovmu oltáru? Prichádzame, aby sme Ho zvelebovali? Alebo, aby sme mysleli na seba, na svoju veľkosť a vypočítavali všetky svoje úspechy?
Kto pristupuje k oltáru v duchu farizeja, odchádza zo svätyne v presvedčení, že zasa vykonal jedno zbožné dielo, pričom nepochopil to, čo je najdôležitejšie – že Boh chce konať v ňom a skrze neho svoje spásne dielo.
Bratia a sestry, dovoľme Bohu konať v nás. Chrám je miesto, kde On obohacuje svojou činnosťou. Otvorme si srdcia, aby sme sa z chrámu mohli vrátiť domov ospravedlnení, ako mýtnik, a nie ako farizej.