„Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.“ Bratia a sestry, to boli dôležité slová nielen pre Piláta, ale rovnako dôležité sú aj pre nás.
Ježiš počas svojho pôsobenia zdôrazňoval, že hlásanie pravdy, je obsahom a zmyslom jeho života. Oddané svedectvo o pravde ho nakoniec priviedlo na kríž. Lebo v mnohých ohľadoch sa jeho pravda odlišovala, alebo bola dokonca v rozpore s tým, ako pravdu chápali predstavitelia spoločenstva, uprostred ktorého žil a pôsobil. Okrem toho, jeho pravda ktorú vyslovoval o ľuďoch bola často kritická a na kritickú pravdu ľudia často odpovedajú nepriateľstvom.
Najdôležitejšiu pravdu, ktorú hlásal, bola pravda o odpúšťajúcom Bohu, ktorého potrebujeme všetci. Túto pravdu Ježiš nielen vyjadroval rečou podobenstiev, ale on sám ju uskutočňoval, keď navštevoval ľudí, čo si hriechmi pokazili vlastný život. Sedával za jedným stolom s hriešnikmi, mýtnikmi, pohanmi – nie aby schvaľoval ich hriechy, ale aby im dal najavo, že ich pokladá za Božie deti, ktoré sú pozvané do Otcovho domu. Pre nich to bola zachraňujúca, oslobodzujúca pravda, ktorá im otvárala cestu k novému životu. Ale pre farizejov, to bola pravda pohoršujúca.
Ježiš aj v tejto situácii vydáva svedectvo o pravde, keď ukazuje, že aj príslušníci iných národov a náboženstiev sú Božie deti. Vysoko vyzdvihol vieru pohanského dôstojníka (por. Mt 8, 5-13), keď povedal o ňom: „Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli (Mt 8, 10)“ a taktiež sa vyjadril, že bez ohľadu na náboženskú a národnú príslušnosť sú aj pre Nežidov otvorené dvere nebeského kráľovstva. Je to dôležitá, oslobodzujúca pravda pre tých, ktorí boli odstrkovaní a pokladaní za menejcenných, ale zároveň pohoršlivá pravda pre tých, ktorí tieto hranice pokladali za absolútne.
Rovnako vyzdvihol aj vieru ženy-Kanaánky, pohanky, ktorá ho prosila o pomoc pre svoju chorú dcéru. Vieru tejto pohanskej ženy vysoko ocenil slovami: „Žena, veľká je tvoja viera! (Mt 15, 28)“
Keď si tieto a im podobné Ježišove postoje všimneme spoločne, vidíme, že nejde o náhodné výnimky, ale o premyslené vyjadrenie pravdy o tom, že všetci ľudia, bez ohľadu na rozdeľujúce hranice, sú Božie deti. Aj v tejto veci majú platnosť Ježišove slová: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.“(Jn 18, 37).
Vlastným čítaním svätého písma by sme mohli objavovať ďalšie reči, ktorými Ježiš uskutočňoval svoje poslanie. Cenné by bolo, keby sme objavili čím viac osobitných znakov jeho pravdy, ktorými by sme mali upravovať, korigovať naše vlastné názory a stanoviská. Lebo tak, ako sa jeho pravda v mnohých ohľadoch líšila od stanovísk vtedajších ľudí, tak sa jeho pravda v mnohom líši od našich stanovísk. Pohľad na kríž nám ukazuje, ako nesmierne vážne stál Ježiš za svojou pravdou.
A aj keď bol pre svoju pravdu ukrižovaný, tak veľkonočné víťazstvo je potvrdením jeho pravdy. Pre nás je to výzva, aby sme si v čím plnšej miere a v čím viacerých ohľadoch osvojili jeho pravdu.
Viem, že žijeme v dobe, kedy sa pravda veľmi nenosí. O pravde sa hovorí ako o niečom subjektívnom. Každý máme svoju pravdu… V živote, v ktorom žijeme, mnohokrát vládne klamstvo, či zdanie pravdy, v ktorom sa ľudia hodnotia nie podľa toho, akí naozaj sú, ale podľa toho, akými sa ukazujú.
Mnohokrát aj my sme v živote postavení do situácie, kedy sa máme rozhodnúť, či ostať pravdivým, alebo pravdu nepovedať… Nejedenkrát sa zachováme tak, že radšej si tú pravdu necháme pre seba, pretože nechceme stratiť napríklad dobrého, vplyvného priateľa…
Po vlastnej skúsenosti viem, že keď niekomu otvorene nastavíme zrkadlo pravdy, môžeme sa stať pre neho nepriateľom. Pravda totiž často bolí, je nepríjemná. Ľudia, či už v Cirkvi, spoločnosti, politike… nie vždy pravdu znesú a nezriedka sú tí, čo ju hlásajú v ohrození života. Ľudia tohto sveta, ktorí chcú pravdu umlčať, vám vďaka moderným technológiám možno nesiahnu na život, ale úplne stačí, keď vás zruinujú cez masmédia, keď vás degradujú na nižšie miesto v práci, slovne potupia, odsúdia pred spoločnosťou… Aj keď neskôr spor vyhráte, kto vám uverí? Ak zničia vaše meno, kto vám uverí?
Ak ste čítali Starý zákon, tak v histórii Izraela nájdete jedného kráľa, ktorý – keď mu “nastavili zrkadlo pravdy“ – s veľkou pokorou odhalenú pravdu prijal, hlboko sa kajal a Boh mu odpustil. Kráľ Dávid v prorokovi Nátanovi, ktorý mu povedal pravdu o hriechu ktorého sa dopustil, spoznal priateľa, nestal sa pre neho nepriateľom, a Nátan pomohol mocnému kráľovi stať sa ešte mocnejším.
Kiež by aj nám v živote, spoločnosti, Cirkvi išlo vždy o pravdu, pre ktorú zomrel Kristus. Dnešný sviatok Krista Kráľa a jeho slová: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.“ nás k tomu vyzývajú. Prijmeme jeho pozvanie?