Obrázok k článku

Svätého Ducha 2021

Bratia a sestry, spomína sa, že zakladateľ metodistickej cirkvi mal raz jeden zvláštny sen. Prišiel k bráne pekla a pýtal sa tam strážneho anjela: Máte tu aj katolíkov? Áno, zaznela odpoveď. A čo evanjelikov? Aj tých, a mnoho. A baptistov alebo pravoslávnych? Aj tých je tu veľa. Keď odtiaľ odchádzal bol veľmi zarmútený. Ale v sne prišiel aj pred nebeskú bránu a anjelovi, ktorý ju strážil, položil tú istú otázku. Máte tu katolíkov? Nie, bola odpoveď. A evanjelikov? Nie, ani tých. A čo baptistov, alebo pravoslávnych? Nie, ani jeden. Tak koho tu potom máte? Iba KRESŤANOV.

Dnes sme prišli do chrámu, pretože sme kresťania – po tomto príbehu by sme asi ani inak neodpovedali. Ale otázkou ostáva, akí sme kresťania? Čo si o svojej viere myslíme? Keď počúvam, alebo čítam o životných príbehoch niektorých veriacich ľudí, veľakrát ma napadne, aká maličká a až bezvýznamná je moja viera v porovnaní s ich vierou.

Napríklad taký Albert Schweitzer, čítal knihy o misionároch a o utrpení domorodcov v Afrických pralesoch a nevedel pochopiť ako je možné, že sa Európania majú tak dobre, keď o niekoľko tisíc kilometrov ďalej je taká bieda. Tieto myšlienky ho priviedli k tomu, že ako tridsaťročný začal študovať medicínu. Po získaní titulu doktora medicíny odišiel v roku 1913 so svojou manželkou do osady Lambaréné vo francúzskej rovníkovej Afrike. Všetky peniaze, ktoré za celé roky svojej práce získal organovými koncertmi a predajom kníh, vložil do výstavby nemocnice v Afrike.

Matka Tereza je ďalšia známa osobnosť našich dejín, ale aj mnohí ďalší. Viera týchto ľudí sa prejavila v konkrétnych činoch, ktoré po nich ostali a ovplyvnili životy tisícov ďalších. Keď sa s nimi porovnávam, pýtam sa, aký som ja kresťan? Je moja viera dostačujúca? Dá sa vôbec niečo také s nimi porovnávať? Existuje veľký kresťan a existuje aj malý kresťan? V porovnaní s mučeníkmi, či misionármi sme nepriniesli takú obeť. Ale na druhej strane, môžu byť všetci kresťania misionármi v Afrike?

Apoštol Pavol v liste Rimanov napísal úplne iné kritériá kresťanstva: „Lebo všetci, ktorých Duch Boží vedie, sú synovia Boží.“ Nie je tu reč o tom, čo človek vykonal, ani o tom, aké zásluhy má v službe ľuďom. Píše, že dieťaťom Božím je človek vtedy, keď ho vedie Svätý Duch.

Dnes si pripomíname zoslanie Svätého Ducha – konkrétne na učeníkov. Vtedy sa to prejavilo veľmi zreteľne a rôznymi spôsobmi. Učeníci začali hovoriť o Ježišovi Kristovi s ohromnou odvahou. Nehovorili sami zo seba, ale Svätý Duch hovoril cez nich. Jednoduchí ľudia, rybári, zrazu hovorili v rečiach, ktoré nikdy predtým ani nepočuli… Taký Svätý Duch by sa dnes určite zišiel všetkým študentom. Bolo by pohodlné nemusieť sa učiť slovíčka z angličtiny, či nemčiny. Ale nechať sa viesť Svätým Duchom je o niečom inom! Svätý Duch v ten deň všetkých učeníkov zmenil. Zrazu mali odvahu postaviť sa pred druhých a otvorene hovoriť o Kristovi. To ľudské, akoby v nich ustúpilo do úzadia.

Vedie nás Svätý Duch? Vedení Svätým Duchom môžeme byť aj bez takýchto viditeľných, či iných zázračných prejavov. Ak ma niekto vedie, znamená to, že ho poslúcham, že robím to, čo mi káže, že ho rešpektujem a spolieham sa na neho, že sa podriaďujem jeho vôli…

Je bežné, že za rodinu – teraz hovorím o kompletnej rodine – zodpovedá muž. To znamená, že o nej nielen rozhoduje, ale má aj najväčšiu zodpovednosť.

Kto riadi naše konanie, správanie, slová? Väčšinou povieme: Ja sám. Ale to určite nestačí. Niekedy sa nám to naše správanie vymkne spod kontroly. Nevieme sa ovládnuť, premôže nás hnev, či nenávisť. Niekedy sú to rôzne túžby. Veľakrát ľudia po závažných trestných činoch povedia, že mali skrat, že sa prestali ovládať, že sami nerozumejú tomu, ako sa to mohlo stať, že neboli sami sebou… Sú to chvíle, keď nás doslova vedie niekto iný. Nie sme vždy pánmi samých seba.

Ale, ako to vyzerá, keď človeka vedie Svätý Duch? Dôležité je uvedomiť si, že je to duchovná bytosť, to znamená, že ho nevidíme. Môžeme spozorovať Jeho pôsobenie v našich myšlienkach a pocitoch.  Je to vedomie toho, čo je morálne a eticky správne, čo je dobré a čo zlé. Tým, že sme pod pôsobením Svätého Ducha, je naše svedomie citlivejšie a istým spôsobom prísnejšie voči nášmu konaniu. Pôsobením Svätého Ducha je oveľa vnímavejšie aj pri tých najmenších prehreškoch a chybách. Kresťanom sa často stáva, že ich hryzie svedomie pre banalitu,  pre ktorú by sa nikto iný netrápil. Niekde vybuchneme a po chvíli sa dostaví pocit, že sme niečo strašne zbabrali. Povieme, či urobíme niečo zlé a reakcie nášho svedomia sa hneď ozývajú. To je Jeho konanie v nás.

Vedenie Svätým Duchom sú aj všetky zábrany, ktoré sú v nás vybudované a v ktorých sa už automaticky kontrolujeme. Ak myslíme na to o čom tu každú nedeľu hovoríme, alebo čo si sami zo Svätého písma načítame, a týmto slovom sa vo svojom živote aj riadime, môžeme hovoriť o vedení Svätým Duchom.

My vieme, čo je dobré a čo je zlé, čo Boh chce, a čo Boh nechce. A keď to ostáva v nás, tak pôsobením Svätého Ducha to prechádza aj do nášho praktického života.

Nie sme Albertom Schweitzerom, ani matkou Terezou, ale napriek tomu môžeme byť Božími deťmi, keď dovolíme Svätému Duchu, aby nás viedol.

Stane sa, že nám to niekedy dôjde až po tom, čo hriech spáchame… Tam ale pôsobenie Svätého Ducha nekončí. Jeho pôsobenie pokračuje v tom, že nás vedie k pokániu a v budúcnosti sa možno zastavíme skôr.

Ak nás vedie Duch Boží, sme Božie deti, sme Božia rodina. Ale pamätajme na to, že je to neprestajný boj s našimi žiadosťami a túžbami, ktoré chcú ovládnuť človeka a manipulovať s ním. Naše žiadosti hovoria: Musíš to mať! Svätý Duch hovorí: Nepotrebuješ to… A je na nás, ako sa rozhodneme a koho poslúchneme.

Bratia a sestry, ako je to v našich životoch? Skúsme si dať v dnešnú nedeľu odpoveď na túto otázku.

Zdieľať na Facebooku