Každú nedeľu počas liturgie sa vo vyznaní viery modlíme: „Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, všetkých vecí viditeľných i neviditeľných“.Jestvuje teda svet viditeľných vecí, ktorý vnímame našimi zmyslami: zem, rastliny, zvieratá… to je materiálny svet.

Avšak jestvuje aj iný svet, druhá skutočnosť, svet ducha. Do neho patria ľudské myšlienky, idei, duše, anjeli… to je svet vecí neviditeľných, nedostupný našim očiam a zmyslom.

Keď hovoríme, že Kristus vystúpil do neba, tak máme na mysli, že sa stal nepostrehnuteľný pre oči ľudí.  Prešiel do sveta, ktorý našimi zmyslami nedokážeme vnímať. To však neznamená, že nie je prítomný medzi nami. Naopak – v deň, ktorý nazývame nanebovstúpením, povedal, že zostane s nami až do skončenia sveta (por. Mt 28, 20).

Ako ľudia žijúci v materiálnom svete, často pociťujeme veľké ťažkosť v chápaní, čím je duchovný svet. G. Colombo napísal na túto tému: „Nedivme sa, že naše zmysly nie sú schopné poznať neviditeľný svet, lebo oni vnímajú iba zanedbateľnú časť skutočnosti; najväčšia a najkrajšia časť tejto skutočnosti sa vymyká ich poznaniu. Keby som povedal človeku žijúcemu mimo civilizácie, že okolo neho, ba dokonca cez jeho telo prenikajú akési tajomné hlasy, výkriky radosti, stony bolesti, zvuky rôznych nástrojov i skvelé chóry, on by na mňa pozeral udivený, že mu hovorím bájky, lebo nikdy nevidel aparát zachytávajúci rádiové vlny.”

Ťažko sa nám chápe aj keď hovoríme o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Vieme, že On mal materiálne telo, a teda ono muselo byť vždy viditeľné. Ukazoval sa apoštolom, a potom – nevieme ako – sa stratil. Teológovia hovoria, že oslávené telo má vlastnosti, ktoré my nepoznáme. Vedci súčasne tvrdia, že jestvuje viac neviditeľnej matérie ako viditeľnej. Preto by niekto mohol povedať, že Jeho telo prešlo z viditeľnej matérie do neviditeľnej. Ale vtedy by tiež zostalo tajomstvom, ako sa to deje.

Ak by sa niekomu, keď hovorím o neviditeľnom svete, zdalo, že to je iba nejaká bájka, nech si pripomenie, že aj my sme – keď ide o poznanie tohto sveta – v pozícii podobnej tomu “človeku žijúcemu mimo civilizácie”. Chýbajú nám zodpovedné sily a nástroje na poznanie neviditeľného sveta. Kristus nám však sľúbil, že po smrti budeme schopní Ho poznať.

Zatiaľ na poznanie Boha a neba používame pojmy a obrazy vytvorené na základe sveta dostupného našim zmyslom. Uvádzame naivné a detinské príklady “vysvetľujúce”, čo je Božia milosť v nebi.

Malé dieťa, ktorému matka hovorí o veľkej láske Boha k deťom idúcim do neba, sa pýta: „Deti v nebi budú odpočívať v kolíske, či v náručí Boha?“. Matka vedela, že pre jej dieťa najmilšia pozícia je v jej náručí, preto odpovedala: „Áno, budú odpočívať v Božom náručí“..

Terézia z Lisieux píše vo svojich „Dejinách duše“, že ako malé dievča: „Raz som sa divila, že Boh nedáva rovnakú slávu všetkým vyvoleným v nebi a obávala som sa, že nie všetci budú šťastní. Vtedy Pavlína (jej staršia sestra) mi prikázala, aby som pohľadala veľký pohár otca a postavila ho vedľa môjho malého náprstka, potom mi prikázala, aby som obidva poháre naplnila vodou, a nakoniec sa ma spýtala, ktorý z nich je plnší. Odpovedala som, že obidva sú také plné, že sa už do nich nedá naliať viac vody. Vďaka tomu som pochopila, že dobrý Boh dáva v nebi svojim vyvoleným toľko slávy, koľko sú v stave zniesť a tak posledný nebude musieť závidieť prvému“. Je to výstižný materiálny príklad, ktorý nám pomáha poznať život v nebi.