Bratia a sestry,

Básnik Oscar Wilde bol pre mravné priestupky odsúdený do väzenia. Keď ho viedli do väzenia, musel čakať na stanici so svojím strážcom v trestaneckom obleku a s ostrihanou hlavou. Jeden cestujúci ho spoznal a nahlas povedal: „Ľudia, to je Oscar Wilde!“ Potom pristúpil k nemu a napľul mu do tváre. Oscar nepovedal ani slovo… Svätý Bernard hovorí: „Klesne oslica a nájde sa, kto jej pomôže vstať. Klesne ľudská duša a nikto ju nepozdvihne“

Bratia a sestry, tak súdia hriešnika ľudia! Nepodobajme sa farizejom, ktorí odsúdili Krista za odpustenie hriechov. Neberme si od nich príklad, ale buďme ako Ježiš, ktorý povedal: „Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mt 9, 3).

Dnes by sme si mali lepšie uvedomiť, čo znamená odsúdenie druhých. Žijeme v dobe, keď tolerancia, jednota a „láska“ väčšinou znamená, že máme byť prakticky “slepí” – benevolentní ku všetkému a všetkým… nikoho a nič nekritizovať a hlavne mlčať, keď je pravda nepríjemná.

Niektorí ľudia sú dokonca presvedčení, že by sme sa nikdy nemali “znížiť” ku konkrétnej kritike tých, s ktorými žijeme. Myslím si, že takýto ľudia nemajú pravdu. Ak skutočné mám rád svojho brata, tak mu poviem pravdu. Môže sa stať, že za svoju pravdovravnosť zaplatíme cenu – prídeme o priateľstvo a niektorí nás aj úplne opustia…

Ak chceme niekoho na niečo upozorniť, musíme si uvedomiť, že nejdeme nikoho odsúdiť – aj keby ten človek žil omyle, či v hriechu. Náš postoj by mal byť dobromyseľný a láskavý.

Dosť často sa stáva, že súdime alebo kritizujeme druhých zo žiarlivosti, zatrpknutosti, sebeckých ambícií, alebo iných hriešnych pohnútok. Inými slovami, motív posudzovania je nadovšetko dôležitý. Ohováranie a jeho šírenie, ktoré znevažuje  človeka, je vždy hriech. Môže sa stať, že máme dokonca aj pravdu, ale pokiaľ súdime, aby sme sami vynikli a vyzerali lepšie, je to hriech.

Taktiež je dobré si uvedomiť, že každý, kto niekoho odsudzuje a nepozná všetky skutočnosti pravdu vôbec mať nemusí. Pokiaľ nepoznáte všetky okolnosti, zdržte sa súdu, obzvlášť za chrbtom dotyčného. Nestačí zamerať sa iba na viditeľné prejavy, keď nepoznáme srdce človeka. Môžeme sami zachovávať tisíce prikázaní, ktoré nemusia byť nutné pre spasenie a pritom zabúdať na to, čo povedal Kristus: „ No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy. “Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.”  A hovoril im: “Šikovne viete zrušiť Božie prikázanie, aby ste si zachovali svoje obyčaje“ (Mk 7, 7-9).

Bratia a sestry, pokiaľ vám niekto ublížil, nesúďte, pretože súd patrí Bohu! Snažte sa odpustiť a modlite sa s vedomím, že súdiť druhého človeka je hriech proti Bohu, ktorý jediný má právo niekoho súdiť aj odsúdiť… Odsudzovať druhých je výsledkom našej tvrdosti a arogancie. Boh bude spravodlivo súdiť aj toho, koho možno zatracujeme; odsúdiť nie je naše právo. Nezabúdajme, že Boh bude súdiť aj nás.

Jedna rabínska múdrosť tvrdí, že „hlúpy hovorí, čo vie – kým múdry zas vie, čo hovorí“. Myslím, že všetci by sme si mali viac a častejšie držať na uzde svoje ústa, aby sme – ako hovorí žalmista – nezhrešili jazykom. Aby z našich úst nikdy nevychádzali slová, ktoré by boli kameňmi. Kameňmi, ktoré sú schopné neraz poraniť do hĺbky…