Roku 1971 v americkom meste Boston sa stala otrasná vražda. Pred sudom stali traja mládenci, ktorí zavraždili svojho dobrého priateľa.
Sudca im položil otázku: „Prečo ste to urobili?“ Odpovedali: „Svojho priateľa sme zavraždili na rozkaz nadzemskej sily.“ Sudca si žiadal vysvetlenie a jeden z nich začal: „Sme členmi novej cirkvi. Našim bohom je diabol, ktorému sa klaniame a slúžime. Postavili sme mu aj chrám, kde prinášame obety. Raz je to sliepka, inokedy zajac, ovca alebo nejaké iné zviera. Ale vtedy nás diabol požiadal, aby sme ako obetu priniesli svojho najlepšieho priateľa, vraj ho v pekle veľmi potrebujú. Vtedy sa sudca zamyslel a prehlásil: „Toto môžu dokázať iba ľudia, ktorí sú úplné oddaní diablovi.“
Bratia a sestry! Nástrahám diabla – satana sme vystavení všetci, hlavné kresťania, ktorí sme v Cirkvi.
Diabol pracuje proti našej spáse, preto sa snaží dostať každého človeka do svojej moci. Dnes sa veľmi zriedka stretávame s klasickou posadnutosťou, akú vidíme v evanjeliách. Ale bolo by veľkou chybou, keby sme si namýšľali, že dnes už posadnutosť nejestvuje. V súčasnosti sa stretávame s tým, že diablova moc sa v človekovi prejavuje diskrétnou formou posadnutosti. Vysvetlime si to na príkladoch. Matka si takto sťažuje: „Moja dcéra bola slušná, dobra, poslušná a zbožná. Dnes ale chodieva so ženatým mužom, ktorý ma manželku a dve deti. Darmo jej dohováram, darmo jej vysvetľujem a prosím ju, aby ho zavčasu nechala. Ja sa za ňu hanbím, ale ona stratila každý cit i hanbu, ba dôkaze byť na to pyšná.“ Ako si to môžeme vysvetliť? Zaiste tým, že je úplné v moci diabla, ktorému sa odovzdala svojimi hriechmi.
Istá žena opustila manžela a štyri deti. Najstaršie bolo dvanásťročne. Odišla žiť s iným mužom do blízkeho mestečka. Keď sa deti dozvedeli, kde býva ich mamka, išli za ňou. Prišli ku dverám jej nového bytu, klopali a s plačom volali, aby prišla domov. Ani sa len neozvala. Keď sa nemohli dovolať, poutierali si slzy a odchádzali.
Prechádzali dvorom a ona z otvoreného okna za nimi volala: „Ja som vyrastala bez matky. Teraz to skúste aj vy, aby ste to poznali, aké to je.“ Takéto konanie sa nedá inač vysvetliť ako diskrétnou formou posadnutosti. Hriechy ju uvrhli do diablovej moci, preto stratila i ten silný cit materskej lásky.
Albert Hofer, ktorý bol dobrým pedagógom, hovorí: „Na konci školského roka som bol vždy smutný. Pozeral som na chlapcov a dievčaťa, čo opúšťali školu a odchádzali do života. Zo skúsenosti už viem, že nie každý dobre obstojí. V živote mnohých sa stal taký zvrat, že sa to nedá vysvetliť bez zásahu bytosti, ktorú by dnes mnohí najradšej považovali za rozprávkovú. Toto iste si uvedomujú aj rodičia, keď ich dieťa odchádza do sveta či už preto, aby si v zahraničí našlo pracú, alebo ide na štúdia, alebo s iným cieľom opúšťa rodičovsky dom. Potom mnohí konštatujú: „Úplné iný prišiel, ako odišiel.“
Je len jeden víťaz nad satanom. Je nim Ježiš. Preto ho prosme v modlitbách, posilňujme sa jeho sviatosťami a verme, lebo sklamať nemôže. Prosme ho v pokušeniach, aby sme sa nedostali do moci satana.
V našich modlitbách pamätajme aj na tých, ktorí mali to nešťastie, že sa stali obeťami sataná. Predsa Pán Ježiš miluje aj ich. Aj ich vykúpil. Vždy sa odporúčajme sami, ale aj svojich drahých, do rúk Panny Márie, ktorá jediná z nás pošliapala pekelnému hadovi hlavu.