Bratia a sestry!
Známy protestantský spisovateľ, John Bevere, opisuje vo svojej knihe – Výnimočný – takýto príbeh:
Raz, keď sa modlil ráno pri mori, bolo to v čase dovolenky, stretol jedného človeka, ktorý sa prechádzal po pláži. Bol veľmi spoločenský, a tak začal veľmi nadšene rozprávať o Havaji a o tom, ako veľmi miluje výhody tohoto ostrova. Chválil sa dievčatami s ktorými sa tam schádzal, vykladal o veselých nemravných večierkoch atď. Každá jeho veta bola plná neslušných a až sprostých slov. Po niekoľkých otázkach pastor zistil, že je tento muž ženatý a má dve dcéry. Neznámy pán sa ho spýtal: “A čím sa živíte vy?” John Bevere odpovedal: “Slúžim Bohu ako pastor.” Ako náhle to povedal, mužova tvár sa rozžiarila, a nadšenie povedal: “To je úžasné! Ja som kresťan a chodím do skvelej farnosti – tam a tam – a som členom aj jej rady.” Začal citovať verše z Písma a tváril sa, že je šťastný, keď sa stretol s pastorom… Pastor po stretnutí skonštatoval: “Ako sa klame tento muž. Nepozná opravdivého Ježiša, bolo to vidieť podľa jeho ovocia.”
Prečo práve takýto príbeh dnes na Krst Pána? Ježiš bol bez hriechu, a predsa podstúpil krst, aby nám ukázal ako sa máme očistiť. Pre muža z úvodného rozprávania bol krst a kresťanstvo iba formalitou a divadlom. Možno sa pýtate: “Bol som pokrstený ako dieťa, ale odvtedy som už veľakrát zhrešil – ako ďalej?” Odpoveď je jasná – sviatosť pokánia ti prinavráti prvotnú posväcujúcu milosť. Krst a sviatosť zmierenia je otázkou života a smrti. Ide tu predsa o večný život! Nie je to žiadne strašenie, ale fakt. Muž z úvodného rozprávania si môže prinavrátiť milosť iba ľútosťou nad svojimi hriechmi a snahou u nápravu.
Tento prípad nie je ojedinelý. Dokonale nám ukazuje mnohých kresťanov, ktorí žijú podobne. Koľko ľudí neustále bojuje, háda sa, hovorí neslušne so svojou rodinou, vedie nemorálny život a žije iba pre svoje potešenie a zisk? Koľkí potom idú do chrámu a nasadia si – v úvodzovkách – masku milujúceho, láskavého, čestného a zbožného kresťana? Na nedeľnej bohoslužbe sú celkom iní ľudia než cez týždeň, ale ihneď po liturgii kritizujú všetko a všetkých. Takí ľudia sú celkom pomýlení, klamú sami seba a pred súdnou stolicou budú veľmi prekvapení. Ja dúfam, že v našej farnosti nik nechce žiť v takom klamstve. Ak sa však našli niektorí v týchto slovách, myslím si, že vedia, kde je cesta naspäť. Aj keby akokoľvek boli vzdialení od Boha, či už vedome alebo nevedome, pamätajme, že Boh nám ponúka neustále cestu naspäť – kedykoľvek. On nás čaká, chce nám dať milosti. Stačí len poprosiť.
Minulý týždeň mi jeden veriaci človek povedal, že som málo prísny a že nekážem o morálke a prikázaniach. Samozrejme, je to úloha kňaza aby vyučoval, ale učiteľmi na prvom mieste sú vždy rodičia. Iba raz som kázal prísne a zdvihol prst tu v chráme na jedného človeka keď som dostal o ňom list od jeho manželky. Musím povedať, že do dnešného dňa sa mi ani neozval. Ak si farníci nasadia v chráme masku na tvár a klamú nie iba okoliu, ale aj seba samých, potom ich nedokážem poznať. Ak sa tvária, že moje slová nepatria im, ale tomu vedľa, podobajú sa na muža z príbehu. Ale Boh vidí. Jeho oklamať nemôžeme…
Na jednej dedine v nedeľu miestny kňaz vždy kázal veľmi prísne. Ľudia po sv. liturgii hovorili: „Zas nám dal, máme na celý týždeň naložené.“ A ešte viac hriechu sa narobilo po liturgii. Takto sa to opakovalo vždy. Žiadna náprava sa nekonala…
Upozornenie patrí k životu, ale do chrámu chceme prísť nie iba pre “nádielku”, alebo posedieť si a popozerať pekné ikony, ale aby sme sa stretoli so živým Ježišom. Toto je podstatne! Čo robí z nás kresťanov živého kresťana? Stretnutie so živým Kristom! Nie ikonostas, nie spev, ale ŽIVÝ KRISTUS a vzťah s Ním.