Obrázok k článku

Prvá časť: Gréckokatolícky katechizmus Tajomstvo Boha

Myšlienky zo spoločného katechizmu východných katolíckych cirkví byzantského obradu v USA.

Boh je tajomstvo – kým toto neuznáme, nemôžeme ho opravdivo poznať. Každé tvrdenie, že sme ho opísali alebo pochopili, ho skreslilo. Dnes my, ktorí odhaľujeme tajomstvá vesmíru, neveríme na nevysvetliteľné záhady. Smelo sa usilujeme definovať samotného Boha, ale on vždy zostáva mimo našej schopnosti chápania.

Naše predstavy o Bohu sa ukazujú neadekvátne a lipnutie na nich môže dokonca zničiť našu vieru, pretože Boh existuje mimo všetkých priestorových a časových obmedzení, ktoré nás viažu. Zatiaľ čo my sa márne usilujeme pochopiť Boha, Boh nás vyhľadal a zjavil sa spôsobmi, ktoré môžeme len čiastočne pochopiť. A tak to, čo vieme o Bohu, pochádza z jeho zjavení ľudstvu v priebehu našich dejín.

Z krásy a poriadku prírody myslitelia dokazovali existenciu tvorivého princípu. Ale viera si vyžaduje skok za to k poznaniu milujúceho a svätého Stvoriteľa. Popravde, to sa dá urobiť iba vďaka láskavosti a sile tejto Najvyššej Bytosti. Pretože sme hmotné stvorenia, naša priama skúsenosť s Bohom je obmedzená. Ako hovorí evanjelium, „Boha nikto nikdy nevidel…“ (Jn 1, 18). Boh sa však zjavil mnoho ráz a rozličným spôsobom. Starý zákon, ako aj ďalšie náboženské tradície opisujú mnohé skúsenosti s Bohom.

Boh hovorí k srdciam tých, ktorí majú vieru, a povoláva ich k poznaniu jeho a jeho láskavého plánu pre ľudstvo. Svedectvá rôznych náboženstiev sa zhodujú na niekoľkých atribútoch Boha, čo je naše pomenovanie pre Najvyššiu Bytosť. Boh je svätý, to znamená, že je úplne iný než my. Boh je nekonečný a transcendentný. Boh je okrem toho dobrý a milujúci do takej miery, že to, čo je dobré, často voláme „božské“.

Ako naša skúsenosť s Bohom rastie prostredníctvom viery, učíme sa, aké neadekvátne sú všetky naše bežné predstavy o Bohu. Ak o ňom zmýšľame len ako o logickej nutnosti, aby sme vysvetlili existenciu vesmíru, potom nevidíme lásku pôsobiacu v jeho pláne. Ak ho považujeme za neosobnú „silu“ vo vesmíre, nemôžeme pochopiť slová žalmistu: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán“ (Ž 33/34, 9).

Ak ho považujeme za niekoho, koho treba vzývať, len keď máme ťažkosti, potom modlitby chvály sú nezmyselné. Veľmi často takáto neadekvátna predstava o Bohu môže brániť opravdivému poznaniu Boha a dokonca spôsobiť, že ľudia stratia vieru. Keď dedukujem, že Boh nie je taký, ako som si ho predstavoval, môžem skončiť pri odmietaní existencie akéhokoľvek Boha.

Čo vlastne je „tajomstvo“?

Záhady nás fascinujú aj desia – ide o inštinktívny strach z nepoznaného. Záhady v triviálnom zmysle záhad vraždy alebo hádaniek, ktoré treba rozlúštiť, ilustrujú, ako reagujeme na nepoznané – zmesou intríg a poplachu. Hádanky nás lákajú frustráciou alebo veselosťou, v závislosti od našej schopnosti lúštiť ich. Záhady bavia napätím a strachom, pričom nás nútia čeliť našej vlastnej krehkosti v nebezpečenstvách života a nevedomosti o smrti. Tieto triviálne záhady vrhajú svetlo na hĺbku samotného života ako tajomstva – poznaného i nepoznaného, lákavého i obávaného.

Tajomstvo je pre niektorých iba metaforou pre to, čo ešte nie je poznané, pre poveru alebo nevedomosť. Veria, že ľudská myseľ jedného dňa prenikne do záhad vesmíru. Naše poznanie však má limity. Ako človek ako súčasť stvorenia vysvetlí svoju vlastnú existenciu? Ide o úlohu, ktorá si vyžaduje pohľad zvonka. Veda v tomto storočí začala uznávať niektoré teoretické hranice poznania – simultánnej polohy a rýchlosti častíc, času ako premennej obmedzenej perspektívou.

V knihe Jób nachádzame niečo podobné. Boh vysvetľuje, že človek nedokáže úplne zodpovedať niektoré otázky: „Kto je tento, že uzaviera slová vo svojom srdci a myslí si, že ich zatají predo mnou? … Kde si bol, keď som zakladal Zem? Povedz mi, ak máš vedomosť“ (Jób 38, 2.4 LXX). Nedokážeme odpovedať, prečo sme tu, pretože k existencii sme sa nepriviedli my sami; ani nemôžeme uniknúť tajomstvu smrti, ku ktorému sme všetci povolaní. Ak neveríme, že to, čo nemôžeme vedieť, je nezmyselné, potom musíme čeliť tajomstvu.

Nepoznané je desivé, ale tajomstvo nie je jednoducho nepoznateľné. Je tu tiež nádej, že to, čo je zahalené, je možné odhaliť, prinajmenšom v medziach našej prirodzenosti. Svätý Pavol dokázal napísať: „Boh mi dal poverenie kázať medzi vami jeho slovo v plnosti: toto tajomstvo skryté pred minulými vekmi a generáciami, ale teraz zjavené jeho svätým“ (Kol 1, 25-26). Tajomstvo v skutočnosti implikuje, že odpovede na naše konečné otázky existujú, aj keď ich nedokážeme pochopiť. Samotnou skutočnosťou svojej existencie nás tajomstvá vyzývajú, aby sme prekročili svoju ľudskú prirodzenosť a smerovali k nekonečnu.

Skrytý, ale zjavený

Nemali by sme prestať dúfať, že sa dozvieme niečo o Bohu, pretože Boh nám zjavuje niečo z tajomstva. Toto samo osebe je jeden aspekt tajomstva: ako a prečo sa Nepoznateľný rozhodol komunikovať seba nám: „[Boh] spôsobuje zmeny časov a ročných období, zosadzuje a ustanovuje kráľov. On dáva múdrosť múdrym a poznanie tým, čo chápu. On odhaľuje hlboké a skryté veci, vie, čo je v tme, lebo svetlo s ním býva… existuje Boh v nebi, ktorý odhaľuje tajomstvá“ (Dan 2, 21-22.28).

Akokoľvek jasne sa Boh zjaví, zostáva tajomstvom. V Starom zákone Boh povie Mojžišovi, „Niet človeka, ktorý by videl moju tvár, a ostal by nažive“ (Ex 33, 20). Keď Mojžiš naliehal a pýtal sa Boha na jeho meno, odpoveď bola veľmi tajuplná. „Boh odpovedal, ‚Ja som, ktorý som‘. Toto máš povedať deťom Izraela: ‚JA SOM ma poslal k vám‘“ (Ex 3, 14).

Božie zjavenie týmto spôsobom vyjadruje, že to, čo Boh je sám v sebe, nie je poznateľné ľudskou obmedzenosťou. Zdroj všetkého bytia alebo existencie nemôže obsiahnuť nejaké meno. To slúži ako výstraha pre všetky naše predstavy o Bohu. Žiadna z nich nemôže byť dokonalá, pretože nemôžeme pochopiť Boha, aký je sám v sebe.

Tradícia nepretržite zdôrazňuje nemožnosť akéhokoľvek tvora poznať Boha v intimite jeho vlastného bytia. Svätý Gregor Nysský veril, že určité poznanie Boha je mimo ľudských schopností:

„Pri hovorení o Bohu, keď je tam otázka jeho podstaty, vtedy je čas mlčať … ak tvor nepozná seba samého, ako dokáže vysvetliť veci, ktoré sú mimo neho? O takýchto veciach je čas mlčať. Tu je ticho určite lepšie.“

Ostatní cirkevní otcovia používali negatívny jazyk na opísanie neopísateľného. Svätý Ján Zlatoústy vyhlásil:

„Vzývajme ho ako nevyjadriteľného Boha, nepochopiteľného, neviditeľného a nepoznateľného; priznajme, že prevyšuje všetku moc ľudskej reči, že uniká chápavosti každej smrteľnej inteligencie, že anjeli ho nemôžu preniknúť, ani serafíni ho nevidia v úplnej jasnosti, ani cherubíni ho nechápu úplne, lebo je neviditeľný pre kniežatstvá a mocnosti, sily a všetky tvory bez výnimky; iba Syn a Svätý Duch ho poznajú.“

Svätý Maxim Vyznávač hovoril o Božej transcendentnosti najsilnejšie:

„Boh je jeden bez počiatku, nepochopiteľný, úplne vlastniaci totálnu potencialitu bytia, celkom vylučujúci predstavy o kedy a ako, neprístupný pre všetkých a nepoznaný nijakým tvorom skrze prirodzený obraz.“

V anafore božskej liturgie svätého Jána Zlatoústeho sa stále modlíme tú istú myšlienku: „Ty si Boh nevýslovný, nepredstaviteľný, neviditeľný, nepochopiteľný, stále existujúci a stále rovnaký.“ Teológovia hovoria, že opravdivé poznanie Boha je „apofatické“: že podstata Boha je mimo chápania akéhokoľvek tvora. Boha najlepšie spoznáme, keď k nemu prichádzame odmietaním všetkých falošných predstáv o ňom a neustálym očisťovaním svojej predstavy o Bohu, aj keď to, čo je Boh sám v sebe, zostáva nepoznateľné.

Toto vedomie, že nemôžeme úplne pochopiť Boha, je ten pravý prostriedok, ktorý nás otvára pre nekonečno. Prostredníctvom uvedomovania si svojej nedokonalosti môžeme byť vždy zameraní na rast v cnostiach a múdrosti. Možno skutočnosť našich obmedzení je sama o sebe kľúčom k našej dokonalosti. Svätý Gregor Nysský poznamenal: „Je možné, že ľudská dokonalosť spočíva práve v tomto neustálom raste v dobre.“

Obraz „jasného oblaku“

Prekvapivé spôsoby, ako sa Boh zjavil, ilustrujú plnosť jeho prirodzenosti. Božia sláva sa často zjavuje ako oblak znamenajúci jasnosť aj temnotu. Keď Boh uzavrel svoju zmluvu s Abrahámom, „Abram upadol do tranzu a obklopila ho hlboká, desivá tma“ (Gn 15, 12). Keď Boh dal zákon Mojžišovi, „sláva Pánova sa usadila na hore Sinaj a oblak ju zakrýval šesť dní. Na siedmy deň Boh zavolal na Mojžiša zo stredu oblaku“ (Ex 24, 16). Pán sa zjavoval ľudu Izrael ako oblak, ktorý ho viedol od faraóna a cez púšť do zasľúbenej zeme. Prorok Ezechiel opísal Pánovu prítomnosť v chráme, „…oblak naplnil vnútorné nádvorie a Pánova sláva sa zdvihla sponad cherubínov na prah chrámu; chrám bol naplnený oblakom a celý oblak žiaril Pánovou slávou“ (Ez 10, 4). Keď bol Pán Ježiš premenený v sláve na vrchu Tábor, on a učeníci boli zatienení jasným oblakom (porov. Mt 17, 5).

Oblak je obrazom našej skúsenosti s Bohom. Ako nejaký oblak je naše poznanie Boha jasné i nejasné. Svätý Gregor Nysský opisuje proces, ako sme vedení skrze tajomstvo k väčšiemu uvedomovaniu si Boha: „Ďalej prichádza bližšie uvedomovanie si skrytých vecí, a tým je duša vedená cez zmyslové javy k neviditeľnému svetu. A toto vedomie je akoby oblakom, ktorý zatieňuje všetky zdania a pomaly vedie a privyká dušu, aby sa pozerala smerom k tomu, čo je skryté.“

Obraz oblaku bol široko používaný na predstavenie tajomstva nášho vzťahu s Bohom, ale Boh sa zjavil ľuďom aj inak. Boh hovoril s Mojžišom „z tváre do tváre, ako keď človek hovorí k svojmu priateľovi“ (Ex 33, 11). Toto jednoduché vyhlásenie ukazuje, že tajomstvo sa neskrýva, ale odhaľuje. S Bohom sa stretávame v najobyčajnejších ľudských skúsenostiach. Veľa „teofánií“ (zmyslami viditeľných manifestácií Boha) je v Písme: niektoré s ohňom, zemetrasením a búrkami.

Samozrejme, že sú to iba jednoduché obrazy, pretože Boh nie je jednou z tých vecí. Jednou z najmocnejších teofánií v Starom zákone je jemné zjavenie sa Boha Eliášovi na vrchu Horeb. Eliášovi je povedané, že Boh pôjde okolo. Prešiel silný a prudký vietor, zemetrasenie i oheň; ale Boh nebol v nich. „…Po ohni [tam bol] tichý lahodný hlas [SSV: vánok]. A keď ho Eliáš započul, zahalil si tvár plášťom, vyšiel a zastal pri vchode do jaskyne“ (1Kr 19, 12-13). Tam sa Pán s ním rozprával. Tichým, lahodným hlasom [SSV: vánkom] je náš Boh hovoriaci k nášmu najvnútornejšiemu bytiu v tichu a jemnosti.

Tieto správy o vzťahu ľudstva k Bohu zostávajú dodnes hlboko pravdivé. Tvrdenia o Božej smrti alebo irelevantnosti robia tí, ktorí nevidia veľké Božie manifestácie v našich moderných spoločenských búrkach. Tí, ktorí ho hľadajú vo veľkolepej podobe, premeškajú jeho príchod k nám podľa jeho podmienok v tajomstve. Nepochopené obrazy nás prezradia, lebo opravdivé tajomstvo Boha je mimo všetkého ľudského chápania.

Ikona Neviditeľného

Ako kresťania veríme, že plnosť Božieho zjavenia je v našom Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorého vyznávame ako „zrodeného z Otca pred všetkými vekmi, svetlo zo svetla, pravého Boha z Boha pravého, zrodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, skrze nebo bolo všetko stvorené“. A tak sám Ježiš je jediným adekvátnym Božím obrazom. Kto videl jeho, videl Otca (porov. Jn 14, 9), lebo „on je obrazom neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15).

Tradícia stotožnila Krista s Tým, ktorý zjavil svoje meno Mojžišovi. Tajuplné meno „Ktorý-Som“, JHVH v hebrejčine, bolo preložené ako O ΩN (o oon) v gréckej Biblii, Septuaginte. Štvrté evanjelium používa to isté slovo pre Krista: „Boha nikto nikdy nevidel. Ten [O ΩN], ktorý je ten istý ako Boh a je po boku Otca [SSV: v lone Otca], ho urobil známym“ (Jn 1, 18). A za týchto okolností vpisujeme toto meno do svätožiary okolo Kristovej hlavy na ikonách a na našich bohoslužbách ohlasujeme: „Požehnaný je Ten-Ktorý-Je [O ΩN], Kristus náš Boh…“

Toto zjavenie v Kristovi nerobí Boha transparentným pre nás. Ako kresťania akceptujeme Pána Ježiša Krista ako plnosť Božieho zjavenia. Avšak na sviatok Premenenia (6. august) cirkev spieva, že na vrchu Tábor Ježiš zjavil svojim učeníkom len „toľko zo svojej slávy, koľko boli schopní zazrieť“ (tropár). A okrem toho, jeho učeníci „zazreli toľko z jeho slávy, koľko boli schopní“ (kondák). Božie sebazjavenie nám je limitované, no nie jeho láskou, ale našou schopnosťou pochopiť Boha.

Nikdy nedokážeme poznať Boha úplne, ale môžeme ho poznať čoraz lepšie. Ako nás Boh priťahuje k sebe, strácame naše detinské a vieru skresľujúce predstavy o Bohu. Rastieme, aby sme ho poznali ako milujúceho a súcitného, dávajúceho seba nám skrze Ježiša Krista, zjaveného v „tajomstve tajomstiev“, v božskej liturgii. Tu cirkev vstupuje do spásneho života, smrti a vzkriesenia Ježiša Krista. Vidíme hĺbku a šírku skutočnosti Božej lásky k nám a jeho mystického spojenia s nami.

Liturgia síce nenahrádza širší vzťah medzi Bohom a ľudstvom, ale stáva sa transformujúcou skutočnosťou tohto vzťahu. Človek môže intelektuálne hľadať Boha, ale Boh nás už našiel a zjednotil sa s nami spôsobmi, ktoré presahujú naše ľudské chápanie. Môžeme počuť tichý, jemný Boží hlas, hovoriaci k nášmu vnútornému bytiu po celé veky svojím nadčasovým hlasom lásky, a túžiť byť „hodní mať účasť s čistým svedomím na [jeho] nebeských tajomstvách“, a tak ho poznávať spôsobom, ktorý prekonáva obmedzenia našej mysle.

Túto úvahu o význame tajomstva môžeme ukončiť modlitbou, ktorá uzatvára božskú liturgiu svätého Bazila a vyjadruje našu túžbu čoraz hlbšie vstúpiť do tajomstva Boha:

„Kriste, Bože náš, tajomstvo tvojej prozreteľnosti sa naplnilo a uskutočnilo podľa našich síl. Veď sme konali pamiatku tvojej smrti, hľadeli sme na udalosť tvojho vzkriesenia, naplnili sme sa tvojím nekonečným životom, radovali sme sa z tvojho nebeského pokrmu, ktorý nám dopraj i v budúcom veku skrze dobrotu tvojho večného Otca, tvojho svätého, láskyplného a životodarného Ducha…“.

Zdroj: LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.

 

Zdroj: https://svetkrestanstva.postoj.sk/83480/tajomstvo-boha

Zdieľať na Facebooku