Myšlienky zo spoločného katechizmu východných katolíckych cirkví byzantského obradu v USA.
Vo svojom druhom príbehu o stvorení starozákonná kniha Genezis rozlišuje medzi ľuďmi a všetkými ostatnými Božími dielami. Máme rovnaký pôvod a určenie ako celá stvorená skutočnosť, no zároveň sme radikálne odlišní. Existujeme na Boží „obraz a podobu“ (Gn 1, 26).
Veľké množstvo židovských a kresťanských mysliteľov sa snažilo vysvetliť, čo by to mohlo znamenať, že sme na Boží obraz. Niektorí zdôrazňovali nadvládu a správcovstvo nad stvorením, ktoré nám Boh dáva (porov. Gn 1, 26). Hoci sme jasne podriadení Bohu, podieľame sa na jeho panovaní ako slobodné bytosti so zodpovednosťou a kontrolou. Ďalší myslitelia zdôrazňovali naše mentálne a duchovné kvality, najmä našu slobodnú vôľu, ako vyznačujúce nás na Boží obraz.
Mnoho cirkevných otcov používalo „obraz“ a „podobu“ na opis nášho vzťahu s Bohom. Pre nich „obraz“ označoval nezničiteľnú podobnosť s Bohom, ktorá je v srdci našej prirodzenosti. Títo cirkevní otcovia videli tento obraz v mnohých aspektoch ľudskej osoby, vrátane našej slobody, našej racionality, našej nadvlády nad svetom a našej nesmrteľnosti. Naše stvorenie pre spoločenstvo („ako muža a ženu ich stvoril“) sa javilo najmä niektorým východným kresťanom ako odraz trojičnej podstaty Boha. Ešte ďalší považovali celú ľudskú osobu za podobnú Bohu: telo, emócie i intelekt.
Pre cirkevných otcov slovo „podoba“ označovalo naše zjednotenie s Bohom mocou Svätého Ducha. Túto harmóniu s Bohom videli ilustrovanú v knihe Genezis opisom toho, ako si Adam a Eva užívali spoločenstvo s Bohom v záhrade. V ich pohľade sa obraz a podoba dopĺňajú. Keďže sme stvorení na Boží obraz, sme slobodní; a ako slobodní potvrdzujeme našu podobu v zjednotení s Bohom. Adam však zhrešil a vybral si nebyť „ako Boh.“ Stratil podobu v nás a pokazil obraz. Boží obraz v nás zostáva vždy ako základ na obnovenie priateľstva s Bohom a na predurčené zjednotenie s Bohom.
Kristus opravil poškodenie spôsobené Adamovým hriechom: „Lebo ak previnením jedného zomreli mnohí, tým väčšmi sa milosťou jedného človeka, Ježiša Krista, v mnohých rozhojnila Božia milosť a dar“ (Rim 5, 15). Kristus, dokonalý „obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15), navrátil Božiu podobu ľuďom, keď sa stal „podobným svojim bratom v každom ohľade … okrem hriechu“ (Hebr 2, 17; 4, 15).
V novom stvorení, ktoré uviedol Kristus, je zavŕšený Boží obraz v ľuďoch. Zatiaľ čo Kristus je dokonalým Božím obrazom, kresťan je Kristovým obrazom. Naša prirodzenosť na Boží obraz je potvrdená a my sme teraz schopní obnoviť Božiu podobu. Teraz je možné vrátiť sa k pôvodnej harmónii života pred pádom. Môžeme konať z našej opravdivej ľudskej prirodzenosti podľa Božieho obrazu a podoby. Môžeme si vybrať, že sa dáme späť Bohu prostredníctvom milosti Ducha. Naša životná cesta sa môže stať, ako povedal sv. Irenej Lyonský, stálym „pokrokom smerom k veľmi sľubnej budúcnosti.“ Opäť môžeme byť opravdivo ľuďmi, pretože môžeme stúpať k zjednoteniu s Bohom.
Pád človeka
Genezis pokračuje príbehmi o Adamovi a Eve, o Kainovi a Ábelovi, o Noemovi a potope a o Babylonskej veži. Všetky tieto správy majú určité spoločné prvky. Každá hovorí o odpadnutí ľudí od dôverného priateľstva s Bohom skrze neposlušnosť. Adam a Eva zjedia z ovocia stromu poznania dobra a zla, aby boli ako Boh. Kain zabije Ábela zo závisti. Jeho obetu Boh odmietne, a Ábelovu prijme. Svet zničí povodeň, pretože „Pán videl, že ľudská zlovoľnosť na zemi rástla a nebolo túžby počatej v ľudskom srdci, ktorá by nebola zlá“ (Gn 6, 5-6). Babylonská veža je postavená z pýchy ľudí. Myslia si, že by mohli uskutočniť všetko, čo sa im zachce, bez závislosti od svojho Stvoriteľa. Myslia si, že by mohli dosiahnuť Boha podľa ich vlastných podmienok.
Rozhodnutie ľudí, že nebudú participovať na Božom pláne pre svet, má za následok katastrofu. Adam a Eva stratia spoločenstvo s Bohom a prístup k stromu života. Sú odsúdení na prípadnú smrť: muži, aby pracovali v pote a drine, a ženy, aby zažívali bolesť pri rodení. Pocítia výčitky viny a stratia nádhernú vlasť, ktorá bola pod ich nadvládou. Kain sa svojím skutkom vraždy stane opovrhovanou osobou, tulákom bez skutočného domova na tomto svete. Keď sa hriech rozšíri, Boh zničí takmer celé ľudské pokolenie, ktoré vytvoril, a reštartuje ho Noemom. Skrze pýchu stratia ľudské bytosti schopnosť komunikovať a stanú sa navzájom cudzincami „rozptýlenými po celej zemi“ (Gn 11, 9). Výsledkom hriechu je vždy smrť, odcudzenie a zmätok. Tieto príbehy stručne rozprávajú príbeh ľudských dejín. Od samého začiatku sme si vyvinuli návyk konať proti svojmu opravdivému blahu tým, že odmietame plán Stvoriteľa. Márnymi a falošnými pokusmi stať sa ako Boh podľa našich vlastných podmienok sme stratili svoju opravdivú podobu s Bohom.
Ďalšou témou v týchto primitívnych príbehoch je uvedenie hriechu prostredníctvom zlého vplyvu, ktorý nepochádza z ľudskej prirodzenosti. Had pokúša Adama a Evu prostredníctvom lží a klamu, keď im hovorí, že ak budú ignorovať Božie varovania, „budú ako bohovia“ (Gn 3, 5). Zjavenie Jána 12, 9 stotožňuje hada s diablom, ktorý je „klamár od prirodzenosti – klamár a otec lží“ (Jn 8, 44). Ľudia boli stvorení ako dobrí, ako predurčení na zjednotenie s Bohom a na vzájomnú lásku a pomoc. Náš impulz k zlu prichádza zvonka, od osobného zlého ducha, ktorého nazývame Satan. Svätý Pavol poznamenal: „Náš boj nie je proti ľudským silám, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, vládcom tohto temného sveta, zlým duchom v oblastiach hore“ (Ef 6, 12).
Existencia diabla ako zdroja zla nás nezbavuje našej zodpovednosti za naše skutky. Avšak nedokážeme konať to, čo je zlé, bez nejakého klamu. Musíme uveriť, že je to na náš prospech, aspoň z krátkodobého hľadiska. Keď sa rozhodneme vykonať zlo, z tohto klamu urobíme „seba-klam“, ktorý je podmienkou pre každý hriech. Stávame sa nasledovníkmi „toho zlého“ radšej než nasledovníkmi Krista, ktorý je svetlom sveta. Sami sa stávame „ľuďmi lži“.
Tento výraz „ľudia lži“ použil M. Scott Peck ako názov pre svoju knihu. V mocnom odseku uvádza zoznam klamstiev, ktoré sa dnes hovoria. Niektoré sú takmer bežnými presvedčeniami, čo ukazuje, že tieto príbehy o počiatkoch ľudstva obsahujú živé pravdy o našej životnej situácii. Peck uvádza ako Satanove lži:
„Ľudia sa musia brániť, aby prežili, a pri svojej obrane sa nemôžu spoliehať na nič iné ako na seba; všetko je vysvetliteľné pojmami negatívnej a pozitívnej energie (ktoré sa vyrovnávajú na nulu), a na svete neexistuje nijaké tajomstvo; láska je myšlienka a nemá objektívnu realitu; smrť je absolútny koniec života – neexistuje nič viac; všetci ľudia sú motivovaní peniazmi, a ak sa to javí tak, že to tak nie je, je to len preto, lebo sú pokrytcami; súťažiť o peniaze je teda jediným inteligentným spôsobom života.“
Šírenie zla pochádza zo straty účelu alebo smeru stvorenia, čo je výsledkom neposlušnosti človeka. Vláda nad stvoreným svetom bola zverená človeku, ktorý bol stvorený na Boží vlastný obraz a podobu. Namiesto toho si človek vybral, že bude ovládaný svetom, a stratil svoju slobodu. Maxim Vyznávač vykladá Adamove a Evine „odevy z kože“ (Gn 3, 21) ako zmenu situácie ľudí, ktorá zahŕňa väčšiu závislosť na zvieracej stránke existencie. Účel ľudstva, aby viedlo stvorenie k Bohu, bol zmarený tým, že podľahlo túžbam hmotného vnímania. Svet sa stal väzením neustáleho pokušenia, vďaka ktorému „knieža tohto sveta“ prináša smrť ako dedičstvo pádu. Na individuálny hriech sa dá pozerať ako na následok smrteľnosti, ktorá znepokojuje človeka tým, že čo bude jesť alebo piť (porov. Mt 6, 31). Krstom môžu rodičia odovzdať svojmu smrteľnému dieťaťu nesmrteľný život ako zbraň na premáhanie hriechu.
Okrem vysvetlenia existencie zla na tomto svete tieto prvé kapitoly knihy Genezis predpovedajú príchod spásy. V prvom príbehu o stvorení „sa Boh pozrel na všetko, čo urobil, a prehlásil to za veľmi dobré“ (1, 31). Aj po páde sa Eva stane „matkou všetkých žijúcich“ (3, 20). Boh prekľaje hada a urobí z ľudstva jeho nepriateľa: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou a medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom; ono ti rozšliape hlavu, zatiaľ čo ty mu poraníš pätu“ (3, 15). Aj Kainovi poskytne Pán ochranu (4, 10-11). Po tom, čo potopa zničila všetkých obyvateľov zeme, Boh uzavrie novú zmluvu s Noemom tým, že povie jeho rodine: „Buďte plodní a množte sa a naplňte zem … oplývajte na zemi a podmaňte si ju … nikdy viac nebudú všetky telesné tvory zničené vodou potopy“ (9, 1.7.11). Posledným prísľubom je to, že Boh je milujúcim správcom, ktorý „sa neodvrátil od svojho stvorenia a nezabudol na dielo svojich rúk“ (Liturgia sv. Bazila Veľkého, ref. Ž 137/138, 8).
Ozveny v našej bohoslužbe
Témy tejto prvej časti knihy Genezis sa stali dôležitými v našej oslave Božej spásy v bohoslužbe Cirkvi. V eucharistických modlitbách (anaforách) božských liturgií ohlasujeme, že po tom, čo sme padli, Boh nás nanovo zdvihol v Ježišovi Kristovi. Na Vianoce oslavujeme Krista ako „strom života“, čím si pripomíname to, od čoho boli Adam a Eva odohnaní (Gn 3, 24): „… Strom života vyrástol z Panny v jaskyni. Jej lono sa stalo duchovným rajom, do ktorého bolo zasadené božské ovocie – a ak budeme z neho jesť, budeme žiť a nezomrieme ako Adam. Kristus vychádza von, aby vrátil životu podobu, ktorá sa stratila na začiatku“ (Tropár, Príprava na Vianoce).
Opätovné otvorenie raja je častou témou v cirkevnej modlitbe. V kondáku na uctenie svätého Kríža počas Veľkého pôstu spievame: „Plamenný meč už viac nestráži brány Edenu, lebo kríž Pánov ho zázračne uhasil. Sila smrti bola zlomená, víťazstvo Hádesu skrachovalo a Ty, môj Spasiteľ, si vstal a zavolal na tých v priepasti [Hádese]: ‚Vstúpte znovu do raja.‘“ Jeden hymnus na sviatok Povýšenia Kríža (14. september) ohlasuje: „Keď si bol, Učiteľ, vyzdvihnutý na kríž, zdvihol si so sebou Adama a celú našu padlú prirodzenosť … Ten, kto stromom oklamal nášho praotca Adama, je krížom sám oklamaný … Dnes smrť, ktorá prišla k človeku skrze jedenie zo stromu, je zbavená účinnosti skrze kríž…“ Ďalší hymnus prehlasuje: „[Na kríži] Kristus, kráľ slávy, slobodne vystrel svoje ruky. Týmto nás zdvihol k nášmu niekdajšiemu šťastiu, ktoré sme stratili pre starodávneho nepriateľa a trpké potešenie [jedenie zo stromu], ktoré nás odohnalo od Boha.“ Všetky tieto obrazy sú ozvenou evanjelia, kde Pán zo svojho kríža otvorí raj dobrému lotrovi (Lk 23, 42).
Príbehy knihy Genezis figurujú aj v byzantskej teológii krstu. Našou vierou v Krista Ježiša a naším prijatím jeho výzvy ku krstu (porov. Mt 28, 16-20) sa skutočne a opravdivo stávame súčasťou nového stvorenia, ako vysvetľuje teológ svätý Gregor Teológ:
„Byť úplne bezhriešnym patrí Bohu … ale hrešiť je ľudské … preto si Učiteľ nemyslel, že je správne nechať svoje stvorenie bez pomoci alebo zanedbať nebezpečenstvo jeho odlúčenia od neho, ale rovnako, ako dal existenciu tomu, čo neexistovalo, tak dal nové stvorenie tomu, čo existovalo, božskejšie stvorenie a vznešenejšie než to prvé … taká je milosť a sila krstu, nie rozdrvenie sveta ako starého, ale očistenie každého jednotlivca od hriechov a úplné očistenie od všetkých modrín a škvŕn hriechu.“
Svätý Ján Zlatoústy prirovnáva nové stvorenie prostredníctvom krstu k pôvodnému stvoreniu opísanému v knihe Genezis: „Potom [Boh] urobil človeka na Boží obraz; teraz ho robí jedným so samotným Bohom … Boh dal prvému človeku raj na prebývanie; teraz nám Boh otvoril nebo.“ Nahota kandidáta je v kontraste s nahotou Adama a Evy: „Vtedy existovala nahota a teraz existuje nahota. Ale v starej zmluve, keď Adam zhrešil, bol nahý, pretože zhrešil; v novej zmluve je kandidát zbavený odevu, aby mohol byť oslobodený od hriechu.“ Krstné rúcho sa stane naším odevom v Kristovi (Gal 3, 27) a nahradí hanbu Adama a Evy pri ich nahote v záhrade Eden (Gn 3, 27).
Zdroj: LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.
Zdroj: https://svetkrestanstva.postoj.sk/86816/ludstvo-na-bozi-obraz-a-podobu