Myšlienky zo spoločného katechizmu východných katolíckych cirkví byzantského obradu v USA.
Genezis pokračuje príbehom Abraháma, praotca Izraelitov a otca všetkých, ktorí veria. Abrahám mal sériu hlbokých osobných skúseností s tajomným Bohom: „Upadol do tranzu a obklopila ho hlboká, desivá tma“ (Gn 15, 12). Abrahám bol povolaný vkladať celú svoju dôveru do Boha. On a jeho manželka Sára boli starí a bezdetní, no Boh mu povedal, že sa stane otcom veľkého národa. Následne mal Abrahám odísť zo svojho domova a od svojho klanu do novej a cudzej krajiny. Abrahám už nevníma Boha ako miestneho patróna nejakého osobitného regiónu, ale ako Boha celého stvorenia.
Boh inicioval nadviazanie vzťahu s Abrahámom a jeho potomkami. Vo vzťahu Boh uzatváral zmluvu s celým ľudstvom. Svätý Pavol neskôr vysvetlí túto zmluvu z kresťanského pohľadu:
Skúmajte prípad Abraháma; Abrahám „uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť“. To znamená, že tí, ktorí veria, sú synmi Abraháma. Pretože Písmo videlo v predstihu, že Boží spôsob ospravodlivenia pohanov bude skrze vieru, predpovedalo túto blahozvesť Abrahámovi: „V tebe budú požehnané všetky národy.“ A tak všetci, ktorí veria, sú požehnaní spolu s Abrahámom, mužom viery (Gal 3, 6 – 9).
Príbeh Abraháma sa číta na večierňach a liturgiách vopred posvätených darov počas štvrtého a piateho týždňa Veľkého pôstu. Obzvlášť sa zdôrazňuje jeho povolanie do novej krajiny, zmluva obriezky (v kresťanstve nahradená krstom) a jeho ochota obetovať svojho syna Izáka. Boh odmietol prijať túto obetu, možno na znak toho, že ľudská obeta mu bola odporná. Dôležitá je Abrahámova úplná otvorenosť voči Bohu, ktorý nám neskôr dá svojho jediného Syna, ktorý bude obetovaný za nás na kríži.
Niekedy je nad žertveníkom vo svätyni zavesená ikona obetovania Izáka, aby nám pripomínala Abrahámovu vieru. Pozýva nás, aby sme sa prejavili ako „potomkovia Abraháma“ tým, že sa odovzdáme Bohu; ako sa modlíme v prosbách: „Sami seba, druh druha i celý náš život Kristu Bohu oddajme.“
Mojžiš a exodus
Ústredným v celom Starom zákone je najvyšší záchranný čin Boha, ktorým vyviedol Izraelitov z ich otroctva v Egypte. Táto udalosť, nazývaná exodus, sa začína zotročením Abrahámových potomkov v Egypte faraónom, „ktorý nevedel nič o Jozefovi“ (Ex 1, 8). Z politických dôvodov boli ľudia privedení do otroctva spôsobom hriešneho správania, ktoré hľadalo moc pre seba a nenávidelo tých, ktorí boli odlišní. Táto nespravodlivosť bola prejavom zla, ktoré vniklo do ľudského pokolenia.
Boh súcitne zhliadol na takto väznený ľud a zjavil sa ako záchranca povolaním proroka Mojžiša, aby ich vyviedol z otroctva „do dobrej a rozľahlej krajiny, do krajiny oplývajúcej mliekom a medom“ (Ex 3, 8). Boh prezradil svoju totožnosť Mojžišovi: „Ja som Boh tvojho otca… Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jakuba… Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a vypočul som ich sťažnosť na ich otrokárov… “ (Ex 3, 6 – 7).
Exodus je modelom pre celý Boží vzťah so svojím ľudom. V ňom stretávame Boha, ktorý miluje ako prvý a povoláva nás k priateľstvu so sebou. Keď Pán prechádzal pred ním, Mojžiš bol dojatý, až zvolal: „Pán, Pán, milosrdný a milostivý Boh, pomalý do hnevu a bohatý na láskavosť a vernosť, ktorý pokračuje vo svojej láskavosti po tisíc generácií a odpúšťa hanebnosť a zločin a hriech“ (Ex 34, 6 – 7). V neskorších rokoch proroci nikdy nezabudnú, ako Boh zaobchádza s ľudským pokolením: Boh zostáva verný, aj keď jeho ľud hreší.
Skúsenosť exodu bola aj závdavkom zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom Izraelom. Ten, ktorý ich vyviedol z Egypta, ich povolal, aby sa klaňali jedine jemu. Toto veľké prikázanie, ktoré im bolo dané, sa malo opakovať každý deň ako modlitba „Počuj, Izrael!“ Pán je náš Boh, jedine Pán! Preto budeš milovať Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca a z celej svojej duše a z celej svojej sily“ (Dt 6, 4 – 5).
Príbeh exodu zažíva Cirkev novým spôsobom počas Veľkého a Svätého týždňa, v ktorom slávime smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Ohlasujeme našu vieru, že „nová Pascha nás ožiarila“ (paschálna stichira). Kristus naplnil duchovný zmysel exodu vyslobodením celého ľudského pokolenie z otroctva hriechu. Táto spása je oveľa univerzálnejšia než exodus z fyzického otroctva na jednom vzdialenom mieste a vo vzdialenom čase. Aby verejne vyhlásil túto novú zmluvu, Ježiš ustanovil Eucharistiu, aby naplnil paschálne jedlo, ktoré Židia slávnostne jedli, aby si pripomenuli udalosti exodu.
Mnohé detaily správy o exode sú príkladom spôsobu, ako Boh pracuje v našich životoch. Aby izraelský ľud našiel prisľúbenú krajinu, musel štyridsať rokov putovať púšťou. Toto naznačilo, že potrebujeme obdobie prípravy na Božie konanie. A tak Mojžiš sa postil na púšti štyridsať dní pred prijatím desiatich prikázaní. Eliáš sa postil štyridsať dní na púšti pred tým, ako vstúpil do Božej prítomnosti. Ježiš sa postil štyridsať dní, keď odvrátil diablove pokušenia. Rovnako púšť alebo vrch sa stali privilegovanými miestami na stretnutie Boha. Tieto miesta nás odlučujú od rozptýlení a privádzajú nás do ticha, v ktorom môžeme počuť tichý hlas Boha. Ježiš zjavil svoje božstvo Petrovi, Jakubovi a Jánovi na vysokom vrchu, keď bol pred nimi premenený. Mojžiš a Eliáš sa objavili na tejto udalosti ako zástupcovia Zákona a Prorokov, pretože podobnými spôsobmi zakúsili Boha.
Aby sme objavili prítomnosť Boha v našich vlastných životoch, aj my potrebujeme nejakú „púštnu skúsenosť“. Cirkev nám ponúka takúto skúsenosť vo svojich pôstnych obdobiach, najmä štyridsaťdňový Veľký pôst pred sviatkom vzkriesenia nášho Pána.
Púšť obsahuje aj prvok nebezpečenstva. Púštna skúsenosť Izraelitov nebola celkom pozitívna; v skutočnosti to bolo následkom slabosti ich viery. Neplodnosť púšte je obrazom zápasu so zlým a jeho pokušením. Na púšti náš Pán zápasil so Satanom a veľa raných kresťanov si vybralo život na púšti. Stali sa prvými mníchmi a mníškami, čím založili nový a svätý spôsob života, v ktorom mohli zápasiť so zlom a porážať ho. Ich cieľom bolo stať sa úplne otvorenými pre zjednotenie s Bohom. Tento zápas sa nazýva asketizmus, život pokánia.
Každý človek, ktorý si opravdivo želá nasledovať Krista, sa musí zapojiť do nejakej formy pokánia. Tento spôsob života so sebou prináša riziká, ale bez pokánia nemôžeme rásť v múdrosti a láske. Podobenstvo o talentoch varuje pred nebezpečenstvom falošnej bezstarostnosti (Mt 25, 14 – 30; Lk 19, 12 – 17).
Exodus bol príležitosťou aj na plnšie zjavenie Boha ako toho, ktorý s nami nejedná neosobne, ale ako s osobami. Mojžišovi zjaví svoju slávu (Ex 33, 18 – 19) a hovoril k nemu „z tváre do tváre, ako človek hovorí k svojmu priateľovi“ (Ex 33, 11). Pán dokonca prezradí Mojžišovi svoje meno „Ja som, ktorý som“ (po hebrejsky Jahve). Pán nazval Mojžiša svojím „dôverným priateľom“. Celý príbeh exodu rozpráva, ako sa Boh hlboko zaujíma o svoj ľud, Hebrejov, a, v širšom zmysle, o nás. Danie zákona sa sústredilo na desať prikázaní ako súčasť láskyplného Božieho záujmu o ľudí, ako sprievodcu k spôsobu života, ktorý sa vyhýba zlu a napĺňa nás osobne. Prikázania sú ani nie tak zákonom, ako skôr múdrosťou o opravdivej Božej ceste.
Správa o exode sa nepokúša oslavovať izraelský ľud a zámerne zdôrazňuje chyby a zlyhania jeho vodcov i samotného ľudu. Exodus stavia Boha do centra príbehu Izraela, milosrdného Pána, ktorý načúva bezmocným a vedie ich k záchrane. Nový horizont svetla a nádeje sa otvára, keď zachraňujúci Boh stretne svoj ľud v jeho zotročení a utrpení. Boh sa stane hlavným protagonistom tohto príbehu, vždy pripravený oslobodiť a zachrániť. Skôr než svetskou históriou ich počiatkov je Exodus ohlasovaním „blahozvestí“, ktoré poskytuje charakteristiku celého náboženského a eticko-sociálneho života židovského ľudu. Ich náboženským a morálnych ideálom zostáva ideál kráčania s Bohom.
Počet Izraelitov, ktorí v skutočnosti opustili Egypt, bol malý, ale stali sa zástupcami všetkých, ktorí nasledovali. Prostredníctvom ich paschálneho zdieľania viery mala neskoršia generácia príležitosť mať účasť na milosti udelenej tomuto malému počtu. To isté platí aj pre nás kresťanov. Toľkí, koľkí sme, máme takisto účasť na milosti paschálneho tajomstva, ktoré sa slávi na každej božskej liturgii a obnovuje v bohoslužbách Veľkého týždňa a Veľkej noci. Keď sa s vierou zúčastňujeme na týchto oslavách, sme stotožnení s „Paschou“ Ježiša Krista a požívame spásne účinky jeho smrti a zmŕtvychvstania.
Boh zmluvy
Príbeh Starého zákona rozpráva o vzťahu, do ktorého vstúpil Boh a jeho ľud. Tento vzťah bol nazývaný skôr „zmluvou“ či slávnostnou dohodou než formálnym paktom. Z rozličných zmlúv v Starom zákone je najväčšou zmluva uzavretá s Izraelitmi skrze proroka Mojžiša. Pri tejto príležitosti Boh vyslobodil ľud z otroctva v Egypte a priviedol ho do prisľúbenej krajiny. Na revanš sa mali klaňať jednému, opravdivému Bohu a mali dodržiavať desať prikázaní a zákon, ako sú zaznamenané v prvých piatich knihách Biblie.
Z ostatných zmlúv tá s Adamom prehlasuje, že ľudským bytostiam je daný raj a priateľstvo s Bohom, ak nebudú jesť zo stromu poznania dobra a zla. Zmluva s Noemom vyhlasuje, že Boh už nikdy nezničí svet potopou. Zmluva s Abrahámom dosvedčuje, že Boh urobí Abraháma otcom veľkého národa, ak na revanš jeho mužské deti a potomkovia budú obrezaní.
V týchto zmluvách je Boží prísľub garantovaný jeho vlastným svedectvom: „Keď Boh dával prisľúbenie Abrahámovi a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého“ (Hebr 6, 13). Napriek všetkým hriechom a zlyhaniam ľudstva Boh zostáva úplne verný svojim prísľubom, jednoducho preto, lebo sú jeho slovom. Kým sa splnia, môže to trvať celé storočia ako s Božím prísľubom Abrahámovi. Môžu byť ešte splnené, ako napríklad prísľub univerzálneho vzkriesenia. Ale Božia neochvejná vernosť svojmu slovu zostáva pre nás znamením nádeje, najmä keď máme pocit, že Boh je ľahostajný.
Sudcovia a králi
V prísľúbenej krajine sa izraelský národ považoval za podriadeného bezprostredne svojmu zvrchovanému Bohu. Vytvoril voľnú konfederáciu kmeňov, ktoré politicky viedli rôzni „sudcovia“ a nábožensky proroci a kňazi. Najznámejším sudcom je Samson, ktorého príbeh je vyrozprávaný v Knihe sudcov 13 – 16. Napriek pravidelnému vystúpeniu nejakého sudcu bol konečným vládcom vyvoleného ľudu jedine samotný Pán. Nakoniec sa však ľud cítil byť v nevýhode oproti susedným kráľovstvám. Požaduje: „Nech je nad nami kráľ. Budeme ako všetky národy, bude nás súdiť náš kráľ, bude pred nami tiahnuť a bude viesť naše vojny“(1Kr/1Sam 8, 20).
V dôsledku týchto požiadaviek prorok Samuel vybral Šaula a pomazal ho za kráľa (1Kr/1Sam 10, 1). Šaul sa nakoniec ukáže ako nehodný kráľ a panovanie bude dané Dávidovi. On založil základné kráľovstvo a dokonca zriadil dosť veľké impérium nad susednými regiónmi. Dávid bol veľmi komplikovaná povaha, urobil veľa chýb; predsa len dôveroval Bohu až do konca svojho života. Písmo je schopné nazývať ho „pomazaný Jakubovým Bohom, sladký žalmista Izraela“ (2Kr/2Sam 23, 1). Neskorší králi boli často neverní, ale Boh zostal verný prísľubom, ktoré dal Dávidovi a svojmu ľudu.
Voľba kráľa je v Starom zákone zobrazená ako zlyhanie v dôvere vo vedenie neviditeľného Boha, ale Pán túto novú situáciu premenil na začiatok nového požehnania. Súčasťou tajomstva Božej lásky k nám je to, že neustále vyvádza dobré z toho, čo je zlé. Konečná spása pre celý svet prišla skrze život a smrť jeho jediného Syna. Izraelské kráľovstvo sa stalo náznakom mesiášskej nádeje. Prostredníctvom proroka Nátana bolo Dávidovi prisľúbené, že „tvoj dom a tvoje kráľovstvo budú naveky pevné predo mnou; tvoj trón bude upevnený naveky“ (2Kr/2Sam 7, 16). Tieto a podobné pasáže sa stali základom pre nádej ľudu, že jedného dňa príde Mesiáš, ktorého pošle Boh, aby ho viedol k spáse.
„Mesiáš príde“
Mesiáš v hebrejčine a Kristus v gréčtine znamená „Pomazaný“. A tak Ježiš Kristus je ekvivalentom „Ježiša Mesiáša“. Pomazanie olejom bolo znakom Božieho vyvolenia. Pri svojom krste v rieke Jordán bol Ježiš zjavený ako Mesiáš, pretože je Boží vyvolený a obľúbený.
Kňazi, proroci a králi sa pomazávajú na znak Božej priazne a daru Svätého Ducha. Očakávalo sa, že budúci Mesiáš spojí tieto tri úlohy, čo Ježiš Kristus urobil, hoci v novom a duchovnom zmysle. List Hebrejom opisuje Ježiša ako večného veľkňaza, ktorý obetoval svoju vlastnú krv a „zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach“ (8, 1). Evanjeliá často opisujú Ježiša ako väčšieho než Ján Krstiteľ, ktorý bol nepochybne klasickým typom proroka. V tomto svetle možno porozumieť významu otázok, ktoré ľud kládol Ježišovi, či je „jedným z prorokov“. Nakoniec, Ježiš ohlasuje Božie kráľovstvo. No nemala to byť vláda svetskej slávy alebo moci (Jn 18, 36). Takto sa vyjasňuje dôležitosť toho, čo vyzdvihuje Evanjelium svätého Matúša, že Ježiš je „syn Dávidov“. On je skutočne dedičom a naplnením všetkých Božích prísľubov.
Zdroj: LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.
Zdroj: https://svetkrestanstva.postoj.sk/88756/abraham-a-izraeliti