Bratia a sestry, Christos Voskrese!

Možno ste si už niekedy všimli, že naše dva významné sviatky v sebe nesú niečo iracionálne, rozumom nepochopiteľné, nevysvetliteľné, jednoducho niečo,  čo človek môže akceptovať jedine vierou. Pri Vianociach sme konfrontovaní s posolstvom, že panna počala a porodila syna. Ježišovo splodenie bolo, je a zostane ukryté ľudskému rozumu. Nakoľko sa to racionálne nedá vysvetliť.

Pri Veľkej noci sa zas musíme vyrovnať so zvesťou o Ježišovom vzkriesení. Mŕtvy po troch dňoch ožil a opustil svoj hrob. Nakoľko aj toto je racionálne neprijateľné, vznikli rôzne poňatia a vysvetlenia toho, čo sa stalo v čase medzi Golgotským krížom a Veľkonočným ránom.

Niektorí tvrdili, že Ježiš nezomrel, len zamdlel. Pochovali teda nie mŕtveho človeka, len človeka v bezvedomí. Ježiš sa následkom chladu v hrobe prebral a opustil hrob. No toto je historicky absolútne neprijateľné. Rímski vojaci vlastným životom zodpovedali za to, že z kríža bude sňatý len mŕtvy človek. A keby aj – kameň, ktorým bol zatarasený vchod do hrobu, dal poriadne zabrať niekoľkým mocným chlapom. Žeby si s ním poradil utýraný a prebodnutý Ježiš?

Ďalšia teória špekuluje o tom, že Ježiša uniesli z hrobu jeho vlastní učeníci, ktorí sa psychicky nedokázali vyrovnať so stratou svojho Majstra. A tak radšej všetkým nahovorili, že vstal z mŕtvych, aby aspoň takto prekonali túto traumu. No ako vieme, hrob bol zabezpečený rímskou strážou. A učeníci? Boli vydesení, utiekli, skrývali sa. Krádež teda môžeme tiež vylúčiť.

Iní hovoria, že telo nevzali učeníci, ale Židia alebo Rimania. Ak by to tak však bolo, prečo potom, keď učeníci začali zvestovať Vzkriesenie, neprišli s mŕtvym telom a jednoducho nevysvetlili, ako to bolo? Mohli zabalzamované telo poprevážať po uliciach Jeruzalema a všetkým ho verejne ukázať. To by úplne zničilo kresťanskú zvesť. Ale namiesto toho, židovské a neskôr aj rímske autority kresťanov prenasledovali. Nebolo to náhodou preto, že nemali argumenty? A ak by dáke mali, prečo sa nám nikde nezachovali?

Koncom dvadsiateho storočia vyšla kniha s názvom Žil Kristus? Autorka, okrem iného, písala, že všetky Ježišove zázraky opísané v evanjeliách, vrátane Ježišovho vzkriesenia, sú proti prírodným zákonom, teda sa nikdy nemohli stať.

Neviem, čo si autorka predstavovala pod pojmom zázrak, ale ja si myslím, že zázrak musí byť niečo, čo je proti prírodným zákonom, inač by to zázrak nebol. Niektorí sa pýtajú, či sa vzkriesenie Ježiša dá vedecky dokázať. Samozrejme, že nie. Vedecky môžete dokázať niečo, čo sa dá experimentálne overiť prírodovednými pokusmi, napríklad, že z neživej hmoty nevzniká život, ale žiadna historická udalosť sa nedá dokázať vedecky.

Dnes si môžeme položiť otázku, či v súčasnej spoločnosti, ktorú charakterizuje relativizovanie skutočných hodnôt a všeobecná neistota, vôbec možno hovoriť o vzkriesení. Zvesť o vzkriesení vyznieva pre niektorých ako niečo nepochopiteľné – iracionálne. Katolícka cirkev napriek všetkým negatívnym charakteristikám života v dnešnej spoločnosti, zvestuje vytrvalo práve istotu Kristovho vzkriesenia. Z toho plynie, že Ježišov kríž, aj keď nepochopiteľne a paradoxne, predsa len dáva zásadnú odpoveď na všetky dilemy sprevádzajúce človeka od narodenia až po smrť. Ježišovo vzkriesenie je zásadnou odpoveďou na prirodzenú ľudskú túžbu po láske, po spravodlivom a bohabojnom živote a jeho konečnom posúdení.

Po tieto dni budeme často počuť „Niet ho tu, lebo vstal ako povedal“ Bratia a sestry, keď vstal, to znamená, že ožil. Ježiš teda žije!, spievame, alebo sa pozdravujeme „Christos Voskrese – Kristus vstal z mŕtvych“. Kristus nezostal v hrobe, ale vyšiel z neho. On žije!  Toto je Veľkonočné posolstvo pre všetkých nás.

Máme teda poslanie stať sa ohlasovateľmi života. Dokážeme to vtedy, ak sa „nezabudneme“ na Kalvárii. Žiaľ, mnoho kresťanov, aj keď azda v dobrej vôli, zostane na Kalvárii a nestihne stretnutie so Zmŕtvychvstalým. Pri pohľade na rozličné formy utrpenia a smrti je im bližší mŕtvy na kríži než živý Ježiš. Je zrejmé, že cesta k živému Ježišovi vedie cez našu osobnú Kalváriu a bolesti našich blížnych a celého ľudstva, ale tu sa to nemôže skončiť. Nemôžeme ostať len pri Veľkom piatku, akoby neexistovalo Veľkonočné ráno. Nech je to niekedy akokoľvek ťažké a zdĺhavé, musíme dôjsť k Zmŕtvychvstalému a dotknúť sa ho, objať ho, pokloniť sa mu, aby nás mohol naplniť svojím životom, šťastím, radosťou a nádejou.

Nezostaňme len pri speve, že Ježiš žije, ale sami žime. Dokazujme, že Ježiš žije v nás, a že naše skutky, slová, sa s tým zhodujú.