Istý mních dlhé roky žil na opustenom mieste veľmi asketickým životom a ustavične sa usiloval spojiť s Bohom, aby boli vypočuté jeho modlitby. Keď Pán videl jeho snahu, rozhodol sa zistiť či je skutočne hoden toho, aby jeho prosby vypočul. Raz sa pustovník veľmi sústredene modlil, keď k nemu prišiel Ježiš v podobe úbohého žobráka a prosil ho o kúsok chleba. Mních zaujatý svätými vecami si ho nevšímal a urputne sa snažil o to, aby Bohu prednášal svoje modlitby a prosby čo najkrajším a najvýrečnejším spôsobom. Keď Ježiš prosil už dlhší čas, pustovník bez toho, aby naňho pozrel, vybuchol a zúrivo sa naňho osopil: „Zmizni, neotravuj ma, nevidíš, že hovorím so samým Bohom?“

Pustovník možno žil veľmi sväto a asketicky, všetko príjemné si odopieral, ustavične sa modlil atď. No chýbalo mu to najdôležitejšie. Chýbala mu láska, s ktorou by sa k žobrákovi otočil, aby ho nakŕmil. A vtedy by v ňom určite spoznal svojho Pána a dočkal sa nesmiernej odmeny za svoju lásku.

Bratia a sestry. Nikdy sa nesnažme predstúpiť pred Božiu tvár bez lásky k blížnemu, bez súcitu, bez pokory a bez skutočnej viery. No najdôležitejšia je vždy láska.

Ktosi veľmi múdry raz povedal :“Ako môžeš milovať Boha, ktorého nevidíš, keď nedokážeš milovať blížneho, ktorého vidíš?“

Láska je jadrom a dušou kresťanského náboženstva. Všetky sviatosti Cirkvi a všetko jej učenie nemajú cieľ samy v sebe. Oni len poukazujú na lásku ako náš skutočný cieľ a snažia sa nás k nej priviesť.

U stotníka – ak sa lepšie pozrieme na jeho postavu, je najviditeľnejším, až do očí bijúcim prejavom, jeho láska k blížnemu, k sluhovi.

Predstúpiť pred Božiu tvár, to nie je len tak. Keď kňazi v Starom Zákone mali priniesť obetu, predchádzalo tomu dlhé rituálne očisťovanie, príprava, aby hriešny a zlý človek bol hoden vojsť do Božej blízkosti. Takto to vždy intuitívne robili aj príslušníci iných národov a iných náboženstiev.

Židia dodnes veria, že ak niekto uvidí Boha, musí umrieť. Sú si vedomí toho, aká nesmierna je Božia sláva a veleba a aká nekonečná je úbohosť človeka.

Keď apoštoli Peter, Jakub a Ján chodili s Ježišom, mali k nemu iste úctu, no táto úcta sa nesmierne zväčšila po tom, čo videli jeho premenenie na hore Tábor. Tam videli jeho božstvo a v strachu pred ním padli na zem.

A tak i dnes sa od človeka vyžaduje, aby pred Boha predstúpil pripravený. Preto máme sviatosť zmierenia a ďalšie sviatosti, preto sa máme modliť a žiť bohabojne. No toto všetko čo nám Cirkev ponúka a čomu nás učí, je len pomôckou k tomu, čo ako jediné skutočne a účinne pripravuje a uschopňuje človeka pre stretnutie s Bohom. A to je láska.

Zbytočne chodíme do tohto kostola, zbytočne sa modlíme a pristupujeme k sviatostiam, ak to robíme bez lásky, zbytočne ideme na sv. prijímanie, ak sme predtým nedokázali svojmu susedovi či susedke podať ruku na znak pokoja. Lebo Pán Boh vo večnosti nebude počítať Liturgie na ktorých sme sa zúčastnili, ani sv. prijímania, ktoré sme prijali, ani koľko ružencov sme sa pomodlili, ale položí nám iba jedinú otázku: „Ako ste ma milovali v svojich blížnych?“