Bratia a sestry!
Vieme, že život bez slnka je nemožný. Pretože slnko je zdrojom svetla a tepla, bez neho by nerástli rastliny ani stromy, uhynuli by zvieratá a neprežil by ani človek.
Tak, ako človek potrebuje prirodzené svetlo pre svoj telesný život, tak aj kresťan potrebuje duchovné svetlo, aby mohol žiť svoj duchovný život. A tým Svetlom potrebným pre našu dušu je sám Ježiš. Evanjelista Matúš píše: „Krajina Zabulon a krajina Neftali, na ceste k moru, za Jordánom, Galilea pohanov! Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti.” (Mt 4,15-16).
Ten Ježiš, ktorého sme pred pár dňami oslavovali ako malé dieťa je veľkým svetlom, pretože nám poskytol absolútnu istotu existencie Boha. V Ježišovom svetle sme spoznali Boha, ako svojho nebeského Otca, ktorý nás všetkých miluje. A taktiež v Ježišovom svetle sme spoznali aj zmysel nášho pozemského života. V jeho svetle poznávame nielen svoj pôvod, ale i cieľ života. Ježiš nám povedal: „Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách.” (Jn 12,44)
Ježiš je svetlo sveta a my ho potrebujeme. Ak niekto chce žiť aj duchovne, nemôže žiť bez svetla. Kto chce byť opravdivým kresťanom, podoba sa slnečnici, ktorá stále obracia svoj kvet k slnku. A preto je taká krásna, lebo žije zo slnka. Aj na kresťanovi poznať, či sa obracia k svetlu, ktorým je Kristus, alebo sa od neho odvracia. Človek, ktorý žije z Krista, šíri okolo seba radosť, pokoj a vyrovnanosť.
Kresťan vie, prečo žije a trpí. Vie, že na Kalváriu sa nedá ísť bez kríža a len z Kalvárie sa ide do slávy. To všetko nevie človek, ktorý žije bez Krista a jeho svetla. Niektorí kresťania si myslia, že žijú s Kristom, ale ich život tomu nenasvedčuje. Šliapu po Božích prikázaniach a nič im nie je sväté. Myslia si, že žijú v Kristovom svetle, ale opak je pravdou.
Predstavte si, že by niekto uprostred noci zapálil tisíc žiaroviek a tvrdil by, že týmito svetlami premení noc na deň. Iste by sa mu to nepodarilo. Noc sa zmení na deň až vtedy, keď vyjde slnko. Tento obraz poukazuje na kresťana, ktorý si iba myslí, že žije vo svetle, ale nie je v Kristovom svetle. Umelo sa snaží byť vo svetle a umelo vytvára dojem svetla pred druhými, aby si mysleli, že žije s Bohom. Tento kresťan, chce byť Bohom sám pre seba. Tak, či onak sa mu to nepodarí. Takýto kresťan klame sám seba a zároveň strháva za sebou iných, ktorí však časom prídu na to, že žijú vo veľkej tme.
Ak sa má v človekovi zmeniť jeho vnútorná noc na deň, musí do jeho srdca vstúpiť svetlo, ktorým je Ježiš. Jedine on je schopný odstrániť z duše človeka duchovnú noc a zmeniť ju na jasný deň.
Nemecký spisovateľ Oto Baur rozprával o tom, ako sa so skupinou mladých horolezcov vybral do švajčiarskych Álp. Boli náležite pripravení a vystrojení na výstup na vysoký horský štít. Po niekoľkých hodinách výstupu sa na nich dovalili strašné čierne mraky blížiacej sa búrky. Zahalila ich taká tma, že nevideli ani na krok. Vtedy vodca zakričal: „Všetci zostaňte stáť na svojom mieste. Nepohnite sa ani o krok ďalej!“ Preto ich varoval, lebo každý krok v tme mohol znamenať pád do priepasti a smrť. A spisovateľ píše: „V týchto chvíľach, keď som musel nehybne stáť na jednom mieste, uvedomil som si, aký obrovský význam má pre môj život veľké svetlo Ježiša Krista, a vtedy som si celým srdcom zamiloval jeho svetlo a modlil som sa, aby ma vždy ochránil pred pádom do priepasti.”
Prosme Pannu Máriu, ktorá nám priniesla Krista – Svetlo na svet, aby nám ho pomáhala v plnej miere prijímať, aby sme boli jeho odrazom vo svete a osvecovali aj iných.