Bratia a sestry,

ak bol niekto z vás na prehliadke jaskyne, možno si spomenie, že na konci obvykle sprievodca vypne všetky svetlá a predvedie návštevníkom “jaskynnú tmu”. Predstavme si, že sme v tejto tme. Máme doširoka otvorené oči, ale nič nevidíme. Nikde žiaden záblesk svetla, sme v úplnej temnote. Je to zlý pocit aj keď vieme, že okolo nás sú ďalší ľudia a svetlá sa čoskoro rozsvietia. Ale omnoho horšie je, ak sa temnota rozšíri aj do nášho vnútra. Takáto temnota môže trápiť nielen jednotlivca ale i celé národy.

Od najstarších dôb ľudia túžili po svetle. Nechceli žiť v temnote, strachu a neistote. Svetlo je symbolom života, rozptyľuje tmu. Mnohé staroveké národy si uvedomovali potrebu svetla aj v duchovnej oblasti. Očakávali príchod Kohosi, kto vykúpi ľudstvo z otroctva zla. Verili, že raz príde Záchranca, ktorý tmu premôže. Číňania, Indovia, Peržania, Egypťania, Aztékovia, Gréci, Rimania, Kelti, Židia a mnohé iné národy čakali na chvíľu, keď temno bude navždy porazené pravým Svetlom.

Prorok Izaiáš vo svojej predpovedi hlasne volá: „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine temnôt, zažiari svetlo.“ (Iz 9,1- 3)

Aj dnes, keď prežívame rôzne hrozby, spôsobené nielen vírusom ohrozujúcim naše fyzické zdravie, dolieha na nás neistota, napätia, konflikty, ktoré rozkladajú vzťahy medzi blízkymi i celými národmi. Boh chce stále to, po čom pre nás od večnosti túži – naplniť naše srdce svetlom, aby sme v tom všetkom nezabudli na to, že On je Emanuel – čo znamená – Boh s nami.

My ľudia stále prežívame rôzne trápenia. Niekto žije v hlbokej depresii, smútku zo straty, niekto si nevie rady s rôznymi závislosťami, iný sa hanbí za svoju nezvládnutú sexualitu, ďalší nedokáže odpustiť alebo prijať niekoho kto mu ublížil, kto ho zranil alebo zradil, alebo bojuje so stále sa opakujúcim hriechom…  Často s nami lomcuje strach, obavy, úzkosti a pochybnosti. Niekedy zabúdame na Boha, ale On nezabúda na nás! V čomkoľvek práve väzíme, čímkoľvek sa umárame, On je pri nás! Emanuel – Boh s nami – a túži vstupovať do všetkých oblastí nášho života.

V jednej svojej meditácii pápež František hovorí o Bohu, ktorý je neustále s nami. Keď Boh chce povedať kto je, hovorí: „Ja som Boh Abraháma, Izáka a Jakuba.“ A potom sa Svätý otec pýta: „Aké je však božie priezvisko? Sme to my, každý jeden z nás. On si berie naše meno, aby ho urobil svojim priezviskom: „Ja som Boh Abraháma, Izáka, Jakuba, Petra, Mariany, Eriky Jozefa, Mikuláša, Simona… všetkých!“ Od nás má priezvisko. Božím priezviskom je každý jeden z nás. On, náš Boh, tvorí dejiny s nami, svoje priezvisko tvorí z nášho mena, nechal nás písať dejiny. My píšeme tento príbeh hriechu a milosti a On ide za nami. Toto je božia pokora, božia trpezlivosť, božia láska… A toto dojíma. Toľká láska, toľká nežnosť, akú má Boh k nám. Jeho radosťou bolo zdieľať svoj život s nami…  On túžil, aby sme my písali jeho príbeh. Dovoľme aj my, nech On píše náš príbeh, naše dejiny. A to je svätosť – Nechať Pána, aby písal náš príbeh.“

Drahí bratia a sestry, odhoďme temnotu, strach, úzkosť, trápenia ktoré prežívame a zvoľme si Svetlo! Prosme blahoslavenú Pannu Máriu, aby nás naučila hovoriť “fiat” – staň sa, v každej situácii, tak ako to povedala ona, aby nás naučila prijímať svetlo Svätého Ducha, ako to urobila ona. Žiadajme túto najsvätejšiu Matku, aby sme mali srdce ako Ona, srdce, ktoré Bohu nič neodmietne, srdce horiace láskou pre Božiu slávu, srdce túžiace hlásať ľuďom dobrú novinu, srdce veľkodušné, široké… srdce Máriino s rozmermi Cirkvi s rozmermi Srdca Ježišovho.